Bapašaba
Slovenčina (Slovenská republika)English (United Kingdom)
Home Bilančná správa (úryvok)

Bilančná správa

 

Bilančná správa

zo štúdia na Elektrotechnickej fakulte v Bratislave

alebo

návod k príprave hovädzej polievky

alebo

rozprávka o tom, prečo je to tak.

 

Praktický A socialistický A katastrofický bestseller o troch možnostiach zániku planéty Zem

Príbeh štyroch miliárd zamilovaných mužov a žien

 

Fotky: Kaťa Gajdošíková

Obrázky a text k obrázkom: Rastislav Doboš

Všetko © 1984 – 1991

Version 151.01

 

Sedím si pod hruškou,

tichý malý tukyno
(tukynova parafráza na známe verše)

 

Všetky osoby v tejto knihe sú pravdivo vymyslené

a všetko o nich je možno pravda.

 

Ďakujem pánovi Ing. Bednárikovi a pánovi Ing. Bistákovi

za to, že napísali túto knižku.

Zvlášť ďakujem pánovi Ing. Rosovi za to, že ju vymyslel.

 

To, že pomaly konvergujúce rady Legendrových, Hankelových a Besselových funkcíí

sa vo vnútri svojho integračného oboru dajú nahradiť asymptotickými výrazmi

danými Airiho integrálmi, ako aj to, že je Boh, sú jediné istoty, ktoré nám ešte zostali. Nikto však nevie povedať dokedy!
(Dydyško)

 

Dňa 14. septembra 1963 sa v Trenčianskych Tepliciach narodili dvaja storoční páni.

Tí páni potom prežili zvyšok svojho krátkeho života na Novej Dubnici.

Jeden z tých pánov, pán Ivan Rosa, bol odo mňa vždy starší o dve hodiny aj čosi.

Mal z toho poriadnu radosť. Ale už nemá.


 



… si si naozaj taký istý, že Boh stvoril iba jeden svet?

                                    tukynova otázka na známu parafrázu

 

 

Ešte predtým

alebo

čo je ten Boh vlastne zač

 

 

Venované Zemi, planéte plnej nádherných ľudí,

ktorí žijú jeden pre druhého

 

 


 


T
o, že vznikla Zem, je zrejme neodškriepiteľný fakt. Že v tom mal prsty Boh, je dnes už tiež neodškriepiteľný fakt. Boh celý ten trápny omyl vysvetľoval po svojom:

 

bilancna sivilaj 


I.I. kapitolka, v ktorej sa dozviete, čo vyčuhuje z každej dobrej filozofie

 

A Boh sa skrýval už siedmy deň. Ráno sa prikradol do Svojho domu a zabarikádoval sa v kuchyni. Po celom nebi sa ozýval hlasný mľaskot hôrd zdivočených filozofov. Stále žrali. Lietajúce kusy pečenej hovädziny sa im samé pchali do úst. Filozofi už boli ako veľké kopy slaniny. A stále pili.

“Na náš spoločný cieľ! Na absolútnu dokonalosť a harmóniu! Do dna!”

A Boh vyzrel cez vetrák. Celé nebo mal plné pupkov. Pupok vedľa pupka.

“Keby sme určite nevedeli, že to čo chceme, je určite lepšie ako to, čo nechceme, tak tu spolu nepijeme!” kričali pupky.

A jeden z filozofov sa zrazu srandovne vypučil a smial sa ako stará papuča. Zazrel Boha. Vyplazil jazyk a pomaly ním vlniac, ovinul ho okolo Jeho hrdla.

A vytrhol Boha z vetracieho okienka ako štupeľ z fľaše.

A kým sa Boh spamätal, už zase visel na kríži.

“Bože!” škriekal ten filozof. “Buď pochopím, načože si na svete, alebo choď do prdele!”

“Nech nám naleje!” kričali pupky.

A tak im musel nalievať. Z kríža. Nalieval doplna. Aj prelieval. Bolo veselo.

“Po smiechu býva plač,“ povedal papagáj.

Filozofi sa zarazili. Ten, čo bol vypučený ako stará papuča chcel spôsobne zavrieť ústa, ale stále ich mal preplnené hovädzinou. A preto mu z huby furt niečo vyčuhovalo. Tak ako furt niečo vyčuhuje z každej dobrej filozofie.

 

 

I.II. kapitolka, v ktorej sa dozviete, aká je teraz pravda

 

A krajní filozofi čosi baštrngovali s bombou. Dopredu, tesne ku krížu, sa predral masový hrdina a vytiahol klince dvestovky.

“My, masoví hrdinovia, sa nevzdáme a premeníme tento najideálnejší, najslobodnejší, najhumánnejší, čiže najlepší a dokonale nudný svet – na svet, ktorý bude plný roztomilých živočíchov, lacného chľastu, príjemných prekvapení, nespútanej radosti, lásky a srandy; svet, v ktorom nebude miesta pre roztatárené svine, politickú sračku, ostrých chlapov, čučoriedky, impotentov, občianske vojny, konský trus a lajná ostatných veľkých zvierat,” recitoval masový hrdina a veľkým kladivom pribíjal Boha ku krížu.

Spoza horizontu prileteli ďalšie roje hovädziny.

“A my, masoví hrdinovia, ten svet zatiaľ nechávame tak ako je, ale iba preto, že sa bojíme.”

bilancna ham 

“Daj si tie nohy ako poriadny chlap!” kričali na Boha filozofi. Ktosi mu vložil do gatí bombu.

“Daj si tú hlavu trochu nabok, nech to vyzerá!” bliakal masový hrdina. “Tie dvestovky sú slabé. Taká čmina! Čo hovoríte? A ja mám s takou čminou budovať šťastnú budúcnosť?!?”

Normálne sa rozčúlil. Ako polmetrový had s trojmetrovou vareškou v riti!

A Boh zaspával. “Zase budem celé dni iba visieť na kríži.” Trochu mu bolo do plaču.

A Jeho vševedúci mozog mu na dobrú noc začal šemotiť zaujímavú príhodu z Noeho života. Ako vždy - z budúcnosti. Boh tieto šeplety nikdy nepočúval. “Nikto si nemôže byť istý, ako to celé vypáli,” vravieval Boh. V tom mal Boh pravdu. Ako vo všetkom.

 

Zaujímavá príhoda z Noeho života:

 

Hovorí Sa, Že Noemu Postavia Pomník.

 

Noemu Postavili Pomník. Pomníkom Je Socha Zobrazujúca Holohlavého Človeka S Červeným Pruhom Okolo Lebky. Na Chrbte Má Zašmodrchaný Ruksak. Poľahky By Sa Doň Vpratalo Celé To Stádo Volov, Čo Sa O Ten Pomník Najviac Zaslúžilo. Ešte By Aj Zvyšovalo.

Pomník Je Vskutku Impozantný. Len Veľkosť Malíčka Na Ľavej Nohe Je Dvadsaťdeväť Kilometrov.

Malíček Na Pravej Nohe Je O Niečo Väčší.

 

Pomník Je Postavený Na Mesiaci. Na Mieste, Kde Z Noeho Vysypali Kolieska Tí, Čo Mali V Rukách Zákon. Povráva Sa, Že Noe V Posledných Chvíľach Hodne Žartoval. Čo Iné Mu Pravda Zostávalo. Bol To Obdivuhodný Revolucionár.

Socha Upiera Pohľad Na Ruiny Kvetu. V Očiach Má Najnovšiu A Najpresnejšiu Definíciu Prázdna.

Podľa Popredných Odborníkov Je Prázdno To Posledné, Čo Vieme Ešte Relatívne Presne Definovať.

„Prázdno,“ Vravia Poprední Odborníci, „Si Najlepšie Predstavíte Ako Veľkú Margarínovú Škatuľu, V Ktorej Nič Nie Je. Jednoducho Úplne Nič.“

A Presne Takéto Škatule Mal V Očiach Noe.

 

Cestou Späť Je Umiestnený Pútač
 bilancna pomnik


A konečne dorazili smetiari a zvesili Boha z kríža. Chrápal, až sa nebo otriasalo. Smetiari práve doupratovali svet. Teraz vyčkávali, čo Boh na tie drobné smeti, ktoré toľko dní znášali zo všetkých kútov do jednej obrovskej gundže. Tá gundža bola priamo pod nebom. Boh dochrápal a mlčal.

„Nebolo by od veci,“ poznamenal smetiarsky Predák, „keby si z tej gule vyšpekuloval čosi pekné. Všetkým pre radosť. Napríklad vrešťúňov.“

„Tekvičníkov máme už beztak plné zuby,“ pritakal smetiarsky Mladík.

„A mohli by vyzerať hocako,“ pokračoval smetiarsky Starec. „Trebárs ako zvädnutý bledolilavý nos, plný prekrvených žiliek. Ako Tvoj, Bože!“

Starec sa zarazil. Zrazu nevedel, kde by na tie nosy prifaril ruky. A ruky ozaj veľmi potreboval. Chcel si na tých vrešťúňoch overiť vlastnú, celkom dobrú filozofiu. „Tí vrešťúni budú niekoľkokrát denne spínať ruky k nebesiam so slovami:


Tato náš, ktorý si na nebesiach ...“

 

Filozofi už nemali chuť počúvať smetiarov. „Bodaj vás obšťali besné mrle! Aj s vašimi prízemnými cieľmi!“ roztrpčene ziapali.

Filozofi útočili proti Bohu z princípu. Tento princíp vychádzal z pravdy, trval na pravde a velebil pravdu až do nebies. Stručne by sa dal zhrnúť do piatich slov:


Božia spravodlivosť je nesmierna chujovina.

 

Preto boli filozofi takí nezmieriteľní. Utvorili reťaz a strkali Bohovi do gatí bomby. Jednu za druhou.

A Boh proti pravde nič nemal. Len si myslel, že pravda sa nedá len tak vyvaliť ako črevá na stôl. V tomto bol s filozofmi zajedno.

bilancna tralala 

Spievkal si tekvičník. Spievkal si jedovito. Bol to malý jedovitý tekvičník.

„Naučím vás hrať guľky,“ povedal Boh filozofom. Pätou vytočil jamku do vlhkého piesku. Bol umelecky založený. A guľky hrával zo všetkého najradšej.

Každý potrebuje v niečom vyniknúť. A každý tým niečo kompenzuje. Boh vynikal v guľkách. Boh tým nekompenzoval nič. Boh bol dokonalý.

„Starý vypreparovaný chrt,“ zakrákal farbulec. Bol pyšný na to, že kráka ako havran a že má Bohu čo povedať.

„Podpáľte už ktosi tie bomby!“

„Kto dá poslednú guľôčku do jamky, vyhráva!“

A v gatiach mu zahrmelo. Zrazu bol plný dymu. Tí, čo stáli najbližšie, odleteli až kdesi k smetiarskym chajdám.

A Boh sa rozkročil. Nafúkol sa. Filozofi vyzerali oproti nemu ako krpaté pačmagy. A zavrčal. Že sa môže vykašľať na také nebo, kde si v pokoji nemôže zahrať ani tie posrané guľky. Bol strašný vo Svojej zlosti. Tĺkol tie filozofické makovice hlava-nehlava. A vrešťal. Že je nadšený, že sú tak úžasne presvedčení o svojej pravde a zároveň, že sú tak užasne pokrokoví; a nech si z toho nič nerobia, že sa podobajú ako vajce vajcu a líšia sa iba ak svojimi poneváčmi, ktoré majú tiež rovnaké, a že dobre chápe, aké trápenie majú s ťažkým osudom neba náhle im doľahnuvším na plecia; a určite ich trápi aj to, že bez nich by nebol až tak ťažký. Ustal.

„Počujte, mám aj sklenky. Nehodíme si?“ opáčil ešte.

 

„Je jasné, že chuj povie len chujovinu,“ reptali filozofi. Už mali toho plné zuby. Hovädzina hustla.

 bilancna ham

Päste si obkrútili reťazami. Lúskali bičiskami a dorážali do Boha. Chceli dorážať tak, ako to vídavali u sršňov, ale znovu a znovu dorážali ako gundže sadla. To všetkých rozladilo.

 bilancna ham

„Za absolútnu dokonalosť a harmóniu!“

bilancna ham 

A smetiari sa rehlili. Mali jundu, že sa tí premúdrení čuráci klbčia ako malé deti. Keď Bohovi priháralo, hodili doprostred toho filozofického chumľa rozšúpané vrece. Iba taký cárach.

„Palice von z vreca!“

A filozofi sa ostošesť gúľali preč. Zopár ich uviazlo do pol gule v piesku. Bezmocne sa oháňali dengľavými ručičkami. Zo traja preliezli do kadí s hráškovou majonézou. Topili sa a frfotali, že pravda aj tak nakoniec zvíťazí, lebo pravda je snáď už taká.

„Šiviláj šivi, masné hríby,“ povedal Boh. Vravel to na všetko, a tak na tom zatiaľ nebolo nič čudné.

 

 

I.III. kapitolka, v ktorej sa dozviete, o srandovných prezývkach filozofov

 

A Boh s víťazoslávnym revom dotiahol až k smetiarskym chajdám. Prekypoval nádherným pocitom, že všetko dobre dopadne. Pod doštenú striešku postavil sudisko vína a čapoval smetiarom rovno do rypákov.

Hi,“ híkali smetiari.

A Jeho, ako vysušená slivka zvráskavené slnko, zatiaľ pripekalo na Jeho modrú oblohu, na ktorej naoko bezstarostne štebotali vtáčiky. Akoby tam boli prilepené. Podchvíľou sa niektorý z nich odlepil a capol na zem ako kus skaly.

A Boh závistlivo pokukával po ich bezstarostnom páde. Nevedel pochopiť, prečo sa všetko na tom svete musí odohrávať podľa Jeho predstáv, keď si nedokáže poriadne predstaviť ani hovno s makom a tabakom. Hlava sa mu išla rozprsknúť. Ako keď na dobre prezretú rajčinu druzgne celé nebo. Zase tie náhle depresie.

A v diaľke sa formovala horda filozofov. Každý zvieral dvestovky klince a kladivo. Zopár ich ťahalo vozík s krížmi.

Viedol ich čert. Ako vždy sa prezliekol za rozgajdaného halenára. Dovysoka vzpínal ruky a kričal: „Bu Bu Bu! Všetko pokurvil. Puchriak svätý! Bu Bu Bu!“ Z nozdier mu šľahali iskry. A gajdal.

bilancna gaj 

Všetci vedeli, že gajdy sú čarovné, takže ešte nič nie je rozhodnuté. Gajdy každého rozľútostili. Robili ho lepším, alebo tak dáko.

 

A oči Boha zaliali slzy. Spomínal, ako to ešte pred siedmimi dňami držal všetko pod palcom Jeho rebernatý ocko. To bola labada. Áno, Boh mal ocka. Ako každý normálny chlap. Ale aj ako každý nenormálny.

a Boh si už vtedy pomyslel, že môže všetkých filozofov akurát tak bozať v riť. ale to si už v tej chvíli myslel každý. zveril sa ockovi. ocko ho pochválil a doložil: „možno je všetko inak.“

ktorémusi filozofovi vyliezli z nosa dvaja noví. ten s malou briadkou bol na prvý pohľad najgeniálnejší na svete. ten s väčšou bradou bol geniálnejší ešte o kúsok. a nie hocaký.

majú pekné ponožky, závistlivo si pomyslel Boh. ale pred ockom si netrúfal nič povedať.

„nevídali,“ odvrkli noví filozofi. usalašili sa na okraji Veľkého pieskoviska. z ponožiek vytiahli formičky. robili bábovky a mali plno rečí.

„najmä, že nikoho neobťažujeme a máme plno rečí,“ vraveli. „rečí ako smetí.“ práca im išla od ruky. robili revolúciu a bola s nimi celkom sranda. predsa len sa zdalo, že sú o kus pokrokovejší ako tí zvyšní. mali aj presvedčivejšiu pravdu. vôbec sa tým netajili.

„revolúcia bude všetkým pre obveselenie,“ tvrdili.

zotmelo sa. medzitým si ocko potajomky položil pery na seba ako dve dážďovky a nenápadne odrovnal tých nových.

„všetka bieda pochádza z moci,“ stihli ešte povedať. „z moci noci.“

zvyšným filozofom rozdal ocko hašlerky. „nuž čo,“ povzdychol si. akoby nič. ako vždy. „nemáte to najľahšie.“

 

a Boh oboch odrovnaných poznal podľa ich srandovných prezýviek. a tak mu to zrazu prišlo ľúto. a ocko mu dal hašlerku.

„prezývali sa Marx a Lenin. takí by nám robili iba šarapatu,“ zamrmlal ocko. „ale sranda s nimi bola. čo hovoríš?“

a Boh si po chvíli povedal, aby si to až tak nebral. cmúľal hašlerku a nezáväzne táral s ockom. z rozhovoru pochopil, že bude musieť vládnuť celému svetu. nevedel si to predstaviť, lebo bol celý plešatý. a ocko mu povedal, že to až tak nevadí, ale tiež bol celý na figu. ocko nikdy nepil. a tak bol zrazu bez vína, bez ženy a bez nálady. ako celý život. radšej už skamenel.

 

 

I.IV. kapitolka, v ktorej sa dozviete ešte čosi o masovom hrdinstve, ježkoch a revolúcii

 

A to sa už hordy filozofov valili ako kobylky. Smetiari sa práve modlili pred obedňajšou polievkou. Boh im predriekával. Znelo to:

sivilaj modlitba 

Masoví hrdinovia chceli opäť hrať prím. Dali sa vypchať. Slamou. Niesli sa na vypchatých koňoch a vo vypchatých rukách držali vypchaté transparenty:

bilancna transparent
„Hovno s makom a tabakom!“ Boh sa od smiechu plieskal po stehnách. „Je to veľmi výstižné a zároveň také vtipné. Ale oni sa len tak tvária, že sú vypchatí. Ako ježkovia. To je ich obrana.,“ vysvetľoval Boh smetiarom. „Aj ja sa tak niekedy tvárim.“

A Starec si pomyslel, že už má toho cirkusu až až, a že zo všetkého najradšej by vychrstol Bohovi na ksicht za pol kýbľa červenej farby. A začal si tú farbu chystať.

„Načo ti je tá farba?“ opýtal sa Boh.

 

Hej! Ak si chlap, tak si už aj vylez hore!“ kričali filozofi spoza obločnice. Hurtasili kladivami po krížoch. 

„Celé nebo je plné bláznov,“ zamrmlal Predák a prasacím rypákom pribuchol okno, až filozofi odfrkli na sto metrov od chajdy.

„Je to tak,“ pritakal Starec a prilial do farby ešte trochu riedidla.

Filozofi boli otrasení. Bolo jasné, že sa tak skoro nepozbierajú. Čert chodil od jedného k druhému a oblieval ich studenou vodou.

„Jedzme už,“ povedal Mladík netrpezlivo.

A smetiari, až na Predáka, ktorý nejedával s ostatnými, vnorili lyžice do hovädzej polievky. Na stôl sa vyštverala sviňa, krochkala a olizovala tu Predákov rypák, tu Bohovu svätožiaru.

A Boh Svoju polievku len rozprplal, čo celý čas chcel chytiť tú sviňu a zhodiť ju zo stola; ale vždy sa mu vyšmykla ako dobre naolejovaný egreš.

„Patrilo by sa, aby z tej kopy smetí niečo vzniklo,“ rozcitlivel sa Mladík. „Niečo, o čo by sme sa mohli starať. Aj tak od zajtra nemáme do čoho pichnúť.“

Starec súhlasne prikývol, hoci zmienka o nedostatku práce ho nijako nenadchla, skôr ho rozčúlila. Smetiari neboli výnimkou. Znervózneli a híkali.

A Boh sa rozhodol mlčať a tak mlčal a mlčal, až kým sa mu nezačalo driemať.

 

A vševedúci mozog hneď spustil:

 

Noe Aj Tento Večer Schádzal Nekonečným Schodišťom V Stonke Kvetu. Prehrdzavené Nohy Mu Každým Vrzom Pripomínali Štyridsať Mladých Žien, S Ktorými Už Nič Nechcel Mať.

Bál Sa Nocí. Štyridsať Nadržaných Hlasov Ho posielalo Do Horúcich Pekiel. Aj S Jeho Revolučným Poneváčom.

Dolu, Pred Kvetom, Sa Posadil Na Lavičku. Mal Rád Tieto Večeri Na Mesiaci. Čistú Oblohu. Zapadajúcu, Od Slnka Červenú, Tretiu Zem. Akoby Nejaká Hviezda Zapadala Do Obrovského Mora. Alebo Vychádzala, Pomyslel Si.

Bol Rád, Že Pri Všetkých Starostiach S Revolúciou Má Čas Na Túto Nádheru. Mimovoľne Ju Prstom Načrtol Do Piesku.

 

 

bikancna alnko 

A Zrazu V Ňom Zahrkotalo. Bolo To Nezodpovedné. Iba Kuká Ako Baran A Svätá Vec, Pre Ktorú Bol Predurčený, Chradne. Vyskočil A Rozcítene Spustil:

„Revolúcia, Ktorá Všetko Rozchniape Na Cimpr – Campr!

Revolúcia, Ktorú Potrebujeme K Životu Ako Masné Hríby!“

bikancna sivilaj sivi 

Horí, Pomyslel Si. Opäť Čumel Na Tú Zem. A Skríkol: „Horí!“

Na Značku Pred Kvetom Načarbal Odkaz Svojim Štyridsiatim Ženám. Ale Len Kvôli Poriadku. Ženy Nikdy Neopúšťali Kalich. Ich Stroje Tam Boli Spokojné.

bilancna znacka potopa
„Horí!“ Kričal A Bežal K Zemi.

 

Posledná Vosková Hmota Dohorievala. Prišlo Mu Zle. Zatvoril Oči, Aby Mohol Lepšie Zvracať Ústami.

Vánok Rozháňal Posledné Odvoskovené Myšlienky. O Niečom Sa Podráždene Dohadovali. Ukazovali Naňho. Zaklial. Myšlienky Sa Vyplašene Rozpŕchli. Odpľul Si. Slinu Pohltila Páľava.

Prekračoval Rozrumené Steny Internátu. Pod Nohy Sa Mu Plietli Dolámané Potrubia. Natavený Drôt Mu Prepichol Nohu. Zvrieskol. Bolo To Ponižujúce. Človek S Takou Jasnozrivou Mysľou A Ručí Od Bolesti Ako Tur.

A Zároveň To Bolo Hrozné. Košeľou Si Obviazal Ranu. Po Krátkom Oddychu Pokračoval. Z Kroka Na Krok.

Ako Stroj, Pomyslel Si.

 

Skamenený Boh Sa Opieral O Polorozpadnutú Stenu. Oheň Sa Ho Ani Nedotkol. Aj Farby Zostali Ako Živé. Akurát Z Nosa Mu Kúsok Chýbal.

„Pozeráš, Kam Si To Až Dopracoval?“ Prihovoril Sa Mu Noe. Rana Na Nohe Hnisala. V Hlave Mu Škripotalo Po Každom Slove. Celý Čpel Revolučným Smradom. Bol To Vskutku Obdivuhodný Revolucionár.

Socha Pokrčila Odlomeným Nosom. Rozvážne Siahla Do Tuniky. Vytiahla Papier A Napísala

bilancna pozeras

Noe Urobil To Posledné, Čo Ešte Mohol Pre Ľudstvo Spraviť. Zatiahol Za Koniec Splachovacieho Systému.

bilancna splachovac

Tretiu Zem Spláchol Roztok Potkanej Vody A Fruty S Príchuťou MANGO Do Stoky Sveta.

 

A smetiari, až na Predáka, ktorý nejebával s ostatnými, vyložili na stôl svine a mastili to s nimi, až hviezdy praskali vo švoch. Občas sa ozval rozpačitý chichot. Všetci boli nervózni, lebo Boh ešte stále nepovedal nič na tie smeti.

„Čo čušíš ako sliepka na vajciach?“ povedal Mladík.

„Z ničoho nič nemôže vzniknúť,“ vyhováral sa Boh.

„Ale to nie je nič,“ zaškeril sa Mladík. „Sú to smeti.“

„Chuj povie len chujovinu,“ brblali tekvičníci aj s farbulcami. Mali už riadne pod čapicou. Ledva sa potácali. Bol na nich pekný pohľad.

„No nie sú nádherní?“ hrdo povedal Boh a dodal, že teda súhlasí, stvorí im tých vrešťúňov, a stvorí im ich na Svoj obraz; načo Starec hneď vyblafol: „Hovno! Povedal som vrešťúňov a nie hlupákov!“ pretože akurát teraz nepotreboval hlupákov, ale vrešťúňov.

A Boh povedal, že bude omnoho lepšie, ak na všetko zabudnú.

A Starec mu vyšustol na tvár za pol kýbľa červenej farby.

 

 

I.V. kapitolka, v ktorej sa dozviete, či mal Boh rád každú filozofiu

 

A čert konečne vzkriesil všetkých filozofov. Zaiskril očami a zoradil ich do šíkov. Spod kopyta mu vyhúkli modré hrušky. Pleskol chvostom a vykmasol z nebeskej klenby kus čohosi, z čoho bola tá klenba zoštopkaná. Chvíľu si to prehadzoval z paprče do paprče a snáď to chcel aj roztrhať na franforce, tak ako celé nebo. „Len trhaj čertisko jedno rohaté,“ hecovali ho filozofi.

A tak urobil z toho guľu, s ktorou už naozaj nevedel čo. Tváril sa, akoby ju kdesi zapatrošil.

„Aha! Guľa!“ vyhŕkol Boh. Bol potešený.

Vtedy čert zmenil taktiku. Vytiahol obrovský kotol. Filozofi lámali kríže a hajcovali, že celé nebo bolo hneď plné dymu, pary a horúčavy. Ako v pekle.

A čert vyšikoval Boha spoza stola a začal ho variť. Voda bublala, akoby hrmelo.

 

„Keď sa to tak vezme, tak filozofiu nemám rád. Vás hej, aj azalky hej, ale filozofiu nie,“ rozprával Boh. Musel kričať, aby prehlušil praskot horiacich krížov. „Veď všetci dobre vieme, že každá filozofia je k slušnému životu potrebná ako mne druhá svätožiara. Každá filozofia potrebuje príliš veľa slov na to, aby vysvetlila, aké hodnoty budú od zajtra dôležité a prečo sa snehuliaci nevozia na fúrikoch! Dúfam, že tu nie je nikto, komu by sa tie slová chcelo čítať?“ Zľahčoval.

„Zľahčuje,“ vyhlásil pretučnený veselooký kentaur.

 

„Možno si to s tými smeťami predsa len rozmyslím,“ povedal Boh smetiarom. Už bol namäkko. A nadýchol sa. Chcel si vyskúšať, koľko vydrží pod vodou. Ponoril sa.

„Hrom a peklo,“ bubotal čert. Prikladal celé náručia krížov. Pot sa z neho lial cícerkom. Aj zo všetkých nebešťanov.

Radšej som im mohol povedať, nech si so mnou zahrajú guľky, blyslo Bohovi mysľou, ale veď nemusí mi všetko prísť na um v pravú chvíľu. Vynárať sa mu nechcelo. Už bol pod vodou celých pätnásť minút. Božie pľúca boli nesmierne.

 

A kým smetiari rapotali Jeho posledné slová, Mladík opatrne pozlieval zvyšky polievky z tanierov a vyšustol ich do dreveného válovčeka natretého ružovou farbou. Zaplnil ho ledva do polovice. Dnes sa teda neprepchá, pomyslel si.

„Aspoň že s nami nechcel hrať guľky,“ povedal Starec. „To o čomsi svedčí.“

Debata uviazla na mŕtvom bode. Predák sa rozhodol, že to už nebude ďalej predlžovať. Udrel do ružového válovčeka, až sa pokojná polievková hladina rozvlnila kruhmi a obdĺžnikmi. Potom sa spustil na štyri a vnoril rypák do pomyjí. Žral.

 

 

I.VI. kapitolka, v ktorej sa dozviete, ako Boh stratil hlavu

 

A Boh už bol uvarený a príjemne rozvoniaval. „Zjedzme ho!“ navrhovali tekvičníci. „Tridsaťtri minút!“ kričal Boh. Bol spokojný. „No, kto to dokáže?“ Samozrejme, že to nikto dokázať nemohol. A Boh bol ešte spokojnejší.

A pretučnený veselooký kentaur v pumpkách, na ktorom jedna polovica neba nevidela nič neobyčajné a druhá polovica v ňom videla iba obyčajného pišišvora, ktorému to akurát báječne myslí, si ľahol pod baobab a ľahostajne prijímal údery padajúcich baobabov a pyžviždíkov. Konečne mu to došlo. Zachripel: „Len žiadne nové princípy!“ A akoby náhodou štúril paličkou do gule trusu na okraji pieskového chodníka.

Bola to dobrá myšlienka. Určite sa s ňou dal prežiť nejeden príjemný život. Možno tisícky životov.

A Boh vtedy povedal: „Áno, viem. Môj osud je spätý s guľou. Pretože všetko je v guli. Aj absolútno. Aj fištrón. Aj nestrávená slama.“ Bol patetický, lebo mu to bolo vhodné.

„Nič na tej guli nie je,“ upozornil ho rozmrzený veselooký kentaur a paličku zapichol do piesku. Zlomil ju.

„A čo by na nej malo byť?“ zarazil sa Boh.

„Veď nehovorím, že by na nej malo niečo byť,“ vysvetľoval veselooký kentaur a kopol do tej gule, až sa rozfrskla na všetky strany. Filozofi boli hneď ako omakovené buchty. „Hovorím len, že na nej nič nie je.“

Pobúrení filozofi obstali veselookého kentaura v pumpkách a dožadovali sa. „Možno by to predsa len malo ísť dopredu,“ pripustil veselooký kentaur, keď sa po hodine kriku zdalo, že by o niečo mohlo ísť.

„Malo by to ísť dopredu!“ nadchli sa filozofi a vyhadzovali veselookého kentaura až po nebeskú klenbu. Prilepil sa a visel medzi vtáčikmi. Zrazu mu prišlo ľúto, že v ňom všetci vidia iba obyčajného pišišvora, ktorému to akurát báječne myslí. Vyspätkoval von, za klenbu.

„Takže dozadu?“ zapochybovali filozofi.

„Nemalo by to ísť nikam!“ zahovoril veselooký kentaur.

Čert sa nevzdával. Vytiahol svoj posledný tromf. Začal vyhrávať na kúzelných gajdách. Z dvoch obrovských mechov, čo mal skryté pod halenou, sa rinuli clivé gajdavé tóny.

bilancna gaj
A
 Boh sa zase ponoril. Ale aj tu tie gajdavé tóny stekali zo všetkých strán, Gaj! Gaj! celý bol zakydaný od clivoty, to sa začína krásne popoludnie, ako hrčavá palica, pomyslel si. Besnel. Gaj! Žalúdok mal ako na vode. Takto sa nedá žiť, Gaj! Gaj! zauvažoval a sťažka si oprel Svoju uvarenú hlavu do Svojich uvarených dlaní a tá mu pretekala pomedzi Jeho uvarené prsty. Prudko narážala o dno kotla a odtiaľ kvapčala po celom nebi. Až mu v dlaniach nezostalo celkom nič.  

A potácal sa po tom kotle. Vrazil do medenej steny Gaj! Gaj! a prepadol cez ňu na druhú stranu. Žuchol ako vrece tlstých slížov. Rovno medzi smiešne zrkadielka, ktoré hneď zaštebotali, že na Svoj vek vyzerá veľmi dobre. Je plešatý, tučný a príťažlivý.

 

A čert sa ešte viac rozgajdal: „A kde máš hlavu?“ A celé nebo po ňom: „A kde máš hlavu?“

bilancna gaj simple 

 

 

I.VII. kapitolka, v ktorej sa dozviete, kam so spisovateľmi

 

A do tejto príjemnej atmosféry vtrhli spisovatelia. Zábava bola hneď v plnom prúde. Čert odhodil gajdy do kúta.

A spisovatelia, ktorí si o všetkých, seba nevynímajúc, mysleli, že sú debilné dyne, práve vyhútali strunku nadrbávačku, ktorá bola podľa nich doplnkom každého zdravého muža a bol v nej prítomný všetok ten vývoj a celá tá dialektika. Potom rad radom vytĺkli okná na celom nebi. Šialený prievan všade rozháňal bujné spisovateľské štice. Boh mával taktovkou, čo mu boli bývali vrazili do rúk a spisovatelia hopsali okolo  strunky nadrbávačky. Hrali škôlku.

„Svet je relatívny!“ ručali, ale neboli si príliš istí. Čurbesík sa chýlil ku koncu. Boli nasiaknutí alkoholom ako špongie.

„Choďte sa vyšťať,“ povedal Boh.

 

 

I.VIII. kapitolka, v ktorej sa dozviete, čo je dôležitejšie ako všetko ostatné

 

A veselooký kentaur v pumpkách, v dobrej viere, že to nikomu nevadí, neustále opakoval: „Celý život som iba radil ako ďalej a štúral sa v hovnách. Aspoň na staré kolená by som si chcel hovieť ako prasa v žite.“ Potom si nalial z rozcelembanej karafy pár glgov vína. A tak dokola.

A karafa sa prevrhla. Boh si ucapkal z vína a pilín guľu a nasadil si ju na krk.

A hneď bol ako rintintín. Aj so vševedúcim mozgom. Ten kvákal:

Noe Mal Horúčku. Na Nekonečnom Schodišti Trpel Pri Každom Kroku. Rana Na Nohe Hnisala. Do Kalicha Sa Už Len Doplazil. Uprostred Miestnosti Stál Prezident. Noeho Ženy, Stočené Vzadu Pri Stene, Rozoberalo Stádo Prestarnutých Politikov.

„Vinník Prišiel,“ Povedal Prezident. Prestarnutí Súhlasne Zabzučali.

Prezident Sa Tváril Povzbudivo. Pristalo Mu To, Ale Pre Istotu Sa Zahľadel Do Zrkadielka. Opýtal Sa Ho To Najdôležitejšie, Čo Sa Len Prezident Môže Opýtať:

„Zrkadielko, Zrkadielko, Povedz Že Mi, Kto Je Na Svete Najkrásnejší?“

„Šiviláj Šivi, Masné Hríby,“ Hlaholilo Zrkadielko. Malo Z Prezidenta Jundu.

Prezident Sa Zamračil. To Mu Vôbec Nepristalo.

„Jasne, Že Ty Si Najkrásnejší,“ Zadúšalo Sa Zrkadielko. „Mogonisko Starý.“

„Ale Je Tá Politika Beťárstvo,“ Povedal Noe. Bol Priateľský. Prestarnutí Politici Opäť Súhlasne Zabzučali. Všetkým Odľahlo.

„Si Posledný, Ktorý Zostal,“ Povedal Prezident. „Vždy Musí Byť Niekto Vinný! Si Vinný!“

Vydal Zvuk, Akoby Luskol Prstami. Politici Sa Zhŕkli Okolo Noeho.

„Tvoje Posledné Slová,“ Povedal Prezident.

„Nikdy Som Nebol Za Veľké Reči,“ Zamrmlal Noe. Nemal Čo Iné Povedať.

 

„Sme Na Mieste,“ Povedal Chlapík V Lesklej Kombinéze.

Prestarnutí Politici Zabzučali. Mali Po Krk Úmornej Cesty. Noe Si Robil Všelijakú Srandu. Do Očí Si Pchal Prázdne Margarínové Škatule. Vravel:

„To, Čo Chcete So Mnou Urobiť, Je Hlúpe. Ja A Revolúcia Zostaneme Večne Živí. A Okrem Toho Je To Aj Nespravodlivé.“

„Možno Je To Naozaj Nespravodlivé,“ Pripustil Prezident. „Pre Trochu Tých Rečí.“

Politici Sa Spokojne Usmievali. Celé To Bolo Také Milé. Aj Noe Sa Usmieval. Jeden Politik Dokonca Povedal:

„Pretože Sme Sa Stali Dobrými Človekmi, Nestali Sme Sa Revolucionármi. To Ma Serie. Ale To Je, Myslím, To Najdôležitejšie.“

Potom Chlapík V Lesklej Kombinéze Doložil Zopár Viet O Zákone A Zopár Viet Zo Zákona. A Vysypal Noeho.

 

 

I.IX. kapitolka, v ktorej sa dozviete, o čo vlastne ide

 

A čert zobral gajdy z kúta. Odvčera ich bral. Až dnes sa mu to podarilo.

bilancna gaj simple
Aj
každý filozof mal čosi podobné. Neboli to celkom gajdy, ale gajdalo to obstojne.

A Boh zrazu dostal chuť povedať si niečo povzbudivé. Prečo práve povzbudivé? Nevedel. Zlomilo ho to, prevrátil do seba karafu a zavrčal: „Zasranci zasratí!“

bilancna gaj long red 

A Boh sa už nemohol iba nečinne prizerať, a tak sa teda rozhovoril. Slová zvažoval starostlivo a asi hovoril rozhľadene a múdro, lebo ho nikto nepočúval. Bolo jasné, že ho chcú odfajčiť. A tak tým, čo gajdali najbližšie, nanútil zopár guliek a porozprával im to ešte raz. Podrobnejšie.

„A to nestačí, že som vám celé leto varil marmeládu, a že vám furt skáčem pri riti? To by vám predsa malo stačiť, nie?“

„Hip, hip, hurá!“ skandovalo nebo. Celkom pekne to zapasovalo do toho gajdania.

„Nechcete strunku nadrbávačku?!?“ kričali spisovatelia.

„Pristávam!“ vyhŕkol Boh. „Spravím pre Vás, čo len chcete!“

bilancna gaj simple
A
 spisovatelia vyhodili Bohovi na plešinu strunku nadrbávačku. Sadla ako uliata. Nový pupok neba bol na svete. Utešené. Spisovatelia sa zase tvárili, akoby to bolo zámerné.

„Hip, hip, hurá!“

A Boh si asi prvýkrát zúfol. Gaj! „Už to takto ďalej nepôjde,“ vzlykal. Ale nie nadlho. Bol Boh a mohol sa v pohode vysrať na moju knižku, ktorá pôvodne chcela byť dobrou knižkou o dobrých filozofoch a dobrej filozofii.
A premenil čerta na Nymfu a Veľké pieskovisko s rozjasanými filozofmi na malé jazierko s vyplašenými nymfami.

A celé nebo sa chytalo za hlavu a vzdychalo: „To je snáď len sen.“ Ale sen to nebol.

A zdalo sa, že Boh neskončil. Ako v tranze namieril Svoje žilnaté hnátiská na smetiarov. Ledva sa uhli. Aj z nich mohli byť ceckaté babiská.

„Palice von z vreca!“

 

A Boh sa oháňal rukami a láskou ku všetkému, kam len Jeho zaslzené oko dohliadlo, a najmä tým, že to vždy myslel dobre. Palice na to nedbali. Palice ho hnali do Jeho domu. Hlava-nehlava.

„Čím sprostejší, tým lepší!“ hulákali spisovatelia skackajúc okolo strunky nadrbávačky, opäť hrali škôlku. Boli zlatí. Ako vždy, keď boli zliati ako šprngule.

A vtedy sa rozpútal ten pravý cirkus. Celé nebo sa rozdelilo na spústu táborov, a každý tábor hlásal iné, od šalátu až po free – jazz. A to trvalo až dovtedy, kým všetci nezačali chápať, že ide najmä o to, aby ich to bavilo.

 

 

I.X. kapitolka, v ktorej sa dozviete o najlepšom nápade Bohovho života

 

„No, nevyvaľuj tie okále ako dáky chujko,“ povedal Mladík. A Boh sa hneď cítil, akoby doň vrazili kukučkové hodiny.

„Ešte si nikdy nepremýšľal nad tým, že by si utiekol?“ zaujímal sa Predák. Bolo mu do plaču. Vonku sa rozpútala parádna oslava. Varil sa guláš. Jedla sa hovädzia polievka. Všade vládla sloboda. Pupky rástli. Len oni tu museli tvrdnúť a dohadovať sa ako malé deti. Predákovi vytryskli slzy, plakal však inverzne na druhú stranu líc. Tvár sa mu nadula a svinský rypák mal ešte svinskejší.

Aj smetiarom bolo otupno. Vyzerali von oknom a híkali. Niektorí povyťahovali z vreciek svine. Tak prešla ďalšia hodina.

Jeho obývačku ožiaril ohňostroj a Boh naveľa prehodil: „A kto ma schová, Kuku! Kuku! Kuku! keď budem pred vami utekať? Kukuk? Vy?“

bilancna kukuk
Mladík ho silno pocapkal papekom po plešine a povedal: „Ako ťa máme schovať, keď budeš pred nami utekať?“

„Kto by ho už len schovával?“ zaujímal sa Starec. „Takého ...“

„To závisí od toho, kam až dobehne,“ povedal Predák.

„A kam až dobehnem? Kukuk?“ Boh zbledol.

„A kam by si asi tak chcel dobehnúť?“ vyzvedal Predák, ale to už sa ten pohľad von, na mastné prepchaté telá, nedal vydržať.

Mladík pošteklil Boha papekom po pätách a povedal: „Tak už preboha niečo sprav s tou kopou smetí.“

A Boh vstal, namieril prstom na tú guľu a povedal:

 

„A buď svetlo.“

 

 

„Prečo si povedal práve: a buď svetlo?“ naštval sa Mladík a poriadne ho vyobšíval papekom. Kukučky v Ňom sa úplne zbláznili, a pretože ‚a buď svetlo’ pokladal za najlepší nápad Svojho života, iba hundral: Kukukuk! Ale to sa už všetci hrnuli von, jedli a pili, polievali sa gulášom, odpaľovali rachétle, hrali sa škôlku, mastili karty, naháňali nymfy v jazierku a bavilo ich to.

 

 

I.XI. kapitolka, v ktorej sa dozviete, prečo to Boh tak doondil

 

A Boh sa prebral v gulášovej kaluži. Svitalo. Čertovsky pekná Nymfa si stále prikladala nebešťanov na čertovsky pekné prsia. Ešte na nich neboli všetci a zdalo sa, že rad pred Nymfou sa nezmenšuje, skôr zväčšuje. A Boh sa zaradil na koniec a podriemkaval.

A vševedúci mozog mu zatiaľ štebotal o tom, čo zažijú Starec a Mladík na tretej Zemi.

Minuli Pomník Tridafora Clemarka. Vošli Do Sporo Osvetlených Miestností Klubu K. Na Dlážke Plávali Chuchvalce Prachu. Neónové Reklamy Nesvietili. Len Miestami Blikol Kus Trubice.

Sadli Si Za Stôl Neďaleko Dverí. Už Sa Im Až Tak Nechcelo Popíjať S Ľudstvom. Čoraz Častejšie Myslievali Na Seba. A Tak. Ale Najmä Na Seba. A Nemali Ani O Čom Hovoriť. Recept Na Prípravu Hovädzej Polievky Dávno Priviedli K Absolútnej Dokonalosti.

Barová Miestnosť Zívala Prázdnotou. Iba Pri Vedľajšom Stole Posedávali Dve Ošumelé Krásavice. Hnedovláska A Červenovláska. Bľabotali. Čašník V Ošúchanom Smokingu Si Prezrel Návštevníkov. Zdali Sa Mu Povedomí, Ale Ináč Mu Nehovorili Nič.

Pohodlne, Ako To Len Bolo Možné, Usadil Sa Za Barový Pult. Zabával Sa. Najprv Sa Slušne Požiadal O Nápoj. Potom Sa Sám Sebe Uklonil A Úctivo Si Nalial.

 

Po Polhodinke Si Mladík Sám Zobral Fľašu Vína A Dva Poháre. Čašník Si Práve Čosi Objednával.

Hnedovláska Prešla Okolo Nich Na Toaletu. Keď Sa Vracala, Uprene Sa Zahľadela Ponad Mladíka. Akoby Tam Kdesi Visela Ukrižovaná Smrť. Mladík Hanblivo Sklonil Hlavu. Sčervenal. Zrýchlil Sa Mu Dych. Rozkašľal Sa.

„Veď Si Jej Sympatický,“ Užasol Starec.

„No A Čo,“ Odvrkol.

Starcovi Zasvietili Oči. Ešte Nikdy V Živote Nevidel Také Odkvitnuté, Zvädnuté, Prepité Ženské. Chcel Ich.

„Sráč,“ Udržiaval Konverzáciu.

Mladík Sa Zamračil. Opakom Dlane Si Zotrel Chuchvalec Peny. Starcovi Sa Zazdalo, Že Zašiel Priďaleko. Ospravedlnil Sa: „Tebe Som To Nepovedal.“

„Dobre Viem, Komu Si To Povedal.“

„No Komu?“ Zadieral Starec.

„Mne Určite Nie,“ Odsekol Mladík.

Dopili. Víno Im Rýchlo Stúpalo Do Hláv.

„Povedz Im, Že Ich Milujeme,“ Otravoval Mladík.

Starcovi Zaiskrili Oči. Narovnal Sa A Váhavo Pozrel K Vedľajšiemu Stolu. Ošumelé Krásavice Sa Zhovievavo Usmiali. Potom Červenovláska Dokončila Vetu:

„... A Preto Žijeme Len Raz.“

„Nie Je To Smiešne?“ Začudovala Sa Hnedovláska. „Načo Len Raz?“

Starec Klesol Na Stoličku. „Á, Už Neviem Artikulovať,“ Mávol Rukou.

 

A do radu za Bohom sa postavil Predák. Odkiaľsi vypriadol hajzľovú misu, posadil Ho na ňu a výhražne povedal: „Veď ty si im dal celú minulosť. A akú trpácku ... Ako trpákom. Pekne v balíčku s ružovou mašličkou. A čo oni teraz s takým trpáckym životom?“

 

„Predák s Ním aj tak nič nevybaví,“ vykladal Starec strunke nadrbávačke. Boli ukrytí  v rebarbore. Rozumeli si. „Je príliš mäkký, najviac ak ho posadí na hajzľovú misu.“

 

„Kuku! Dal som im formu. Definitívnu formu, Kuku! pretože každá moja forma je definitívna. Kukurukuku!“ povedal Boh tak, ako to bol býval odkukal od filozofov. „Aspoň minulosť som im urobil na Svoj obraz. Čo?“


A
 poplieskal sa po stehnách a spláchol kukučky.

„Prečo si to tak doondil!?!“ nasral sa Predák.

A Boh oznámil: „Tak sa mi chcelo.“ Iné sa mu povedať nechcelo, práve prišiel na rad.


 


 


Predtým

alebo

ako sme si právom zvykli obtierať hubu

o americký národ

 

 

Ľudia, keď chcete byť k sebe zlí, tak buďte

k sebe zlí aspoň naozaj, alebo spite.

 K tomu vám dopomáhaj Boh.

 

Tridafor Clemark





II.I. kapitolka, v ktorej sa dozviete o vetroch tučnobokého politruka

 

A bolo svetlo. Bršlík sa na strašný rambajs vykutral z perín. Malí, strední a veľkí politici museli na nádvorí pred internátom nadšene recitovať. Prejavy plné prezieravej jasnozrivosti a optimizmu. Prejavy o šťastnej budúcnosti a ťažkej minulosti. Prejavy, v ktorých sľubovali

žrádlo

veľmi veľa žrádla

prepchaté buksy a ešte viac žrádla.

 

Akoby sa tu nikdy nevetralo, pomyslel si Bršlík. A striasajúc zo seba prach, dokorán rozčapil okno.

„Ešte väčšie buksy!“ ozvalo sa zdola.

„Zavrite tie tlsté rite!“ kričal Bršlík. Aj iní. Jemu podobní.

„Žrať musíš. Aj ty, aj tebe podobní!“

Tresla bomba. Zo dvoch, zo troch politikov odniesli. Tí, čo až doteraz pohryzkávali bokom, poskákali na nohy a spustili:

„Dosť bolo rečí. Žrať musíme všetci. Aj my! Aj vy!“

Bolo to jasné ako facka. Proti tomu sa nedalo nič namietať.

„Kto za to môže?“ ozvalo sa z ktoréhosi z miliónov okien internátu. Zo zvyku. Zavládlo trápne ticho.

bilancna hryz
„Dajme slovo ľudu,“ spomenuli si politici. Dnes im to teda trvalo hodnú chvíľu.

„Moji milí blbúnikovia a tárajkovia,“ prihovoril sa im Bršlík. „Na figu je to celé vymyslené.“ Žartoval. A poriadne ich osolil z kvietkovanej soľničky. Ešte stále žartoval. Politici sa stratili v soľnej metelici.

O pár sekúnd vrazil dnu tučnoboký politruk. Nevrlo sa rozhliadal a trel si vyslabnuté srdce.

„Odjebávaš hodnoty, ktoré sme roky prácne vybudovávali,“ prihovoril sa Bršlíkovi. Bol rád, že svoju vetu tak pekne vypointoval, a tak bol celkom milý. Až na tie strašné vetry.

„Vymiškovaný hontrtulaj!“ vyprskol Bršlík.

„Ako?“ nechápal tučnoboký politruk. Tváril sa, akoby práve prehltol voľačo, po čom by každé hovädo zákonite prehovorilo ľudskou rečou.

bilancna prf
„Vymiškovaní hontrtulaji!“ vysvetlil Bršlík.

 

„Hlavný je návrat k starým dobrým časom,“ vraveli tí politici, čo práve kdesi vyštrachali kapsisko plné mrkvy. Hrýýyz! Hrýýyz! „Celý deň a celú noc si vyhadzovať z kopýtka a basta - fidli.“ Rozcítili sa a ronili slzy, akoby ich ktosi privrel do veľkej cibule. To mali od autora za odmenu. Alebo len tak. Človeče, ja ti neviem, neruší ťa to exhibičné vstupovanie do deja?
Tučnoboký politruk medzitým vysoko vztýčil hlavu. Bršlík až zaúpel, keď politrukova chrbtica ostro zachrapčala. Kúsok pod povalou sa rozplávala gániaca hlava plná žiabrov.

„Máš v hlave nenažraného žraloka,“ povedal Bršlík. „Celé šíky žralokov.“
A tá hlava sa stále vznášala hore - dole. Ako pehavý žraločí balón. Bolo to hrôzostrašné.

Dnu vošiel chlapík v lesklej bielej kombinéze. Vyvŕtal obom do pupkov riadne diery, nasypal do nich riadny strelný prach a nakázal: „Tešte sa!“ Tak sa tešili.

„Už si si niekedy predstavoval, že si mohol vyzerať ako dvojmetrový nos?“ rozprával Bršlík. „Alebo ako bumburica?“

„Králici pripravení!“ zahučal chlapík na chodbe. „Spusťte to!“

Po zápalných šnúrach sa lenivo približovali sipiace plamienky. Tučnoboký politruk sa tešil menej. Nahmatal na hrudi škapuliar a zovrel ho. Hánky mu zbeleli. Jeho žraločie ryby sa nepokojne zachveli, akoby tancovali akúsi spotvorenú sambu.

„Sám sme zvedavý, čo z toho bude, až to rachne,“ ozval sa zdola Vychcancov hlas. Vychcanec bol práve teraz  prezidentom, a tak hovoril zo všetkých najhlasnejšie. „Ale už teraz sme ohúrený tými obrovskými perspektívami. Všetko bude sto, čo sto, miliónkrát väčšie!“

„A ešte viac žrádla, a ešte väčšie buksy!“

„Kapsa, potras sa!“ Z kapsy hneď vyletovali ohromné kopy mrkvy. Ako slávnostný mrkvový ohňostroj.

A Vychcanec práve objavil nový rozmer svojej humanistickej politiky. Povedal: „A budeme mať vtáka, že si ho budeme môcť položiť ako bidlo krážom cez celý vesmír. Nie je to ohromné?!?“

Bolo to ohromné.

„Radšej nového prezidenta,“ zaznelo odkiaľsi z chodby.

Tučnoboký politruk sa rozčúlil a zreval: „Hej, ty tam! Odjebávaš hodnoty, ktoré sme roky prácne vybudovávali!“

bilancna prf vela
To už mal Bršlík plameň rovno pred očami. Utečiem, napadlo ho a vytrhol si z pupka nálož. Tučnoboký politruk ho zdrapil pod krk a vrieskal: „Teš sa! Teš sa!“

 

BUM – BÁC!

 

 

Zvonku sa ozval nadšený hurhaj. Miliónkrát väčší očadený politruk odkväcol na dlážku. Obrovská hlava mu trčala až kdesi v nebi, kúsok od Nymfiných čertovských pŕs. Civel na tie cecky a trhal škapuliar na úzke pásiky. Vyzerali ako biftek z rozbabraných žiabier. Už bol nimi celkom zasypaný.

 

„To Ja som stvoril takú hlavu,“ nadul sa Boh. K hlave sa prišmochtal Starec a zahuhňal jej do ušiska: „Povedz, tato náš, ktorý si na nebesiach.“

 

„Ešte väčšie buksy a ešte viac žrádla!“ jasali politici.

„Dobre teda, dajme si repete,“ pristal Vychcanec. Bol to kamarátsky prezident, ktorý nikdy neprepásol príležitosť, aby si to všetci všimli.

„Radšej nového prezidenta!“

„Však vyzerajú ako žiabre?“ ozvalo sa spod rozkmásaného škapuliara.

Utečiem, zapovedal sa Bršlík a prišil jednu chlapíkovi v bielej kombinéze. Ten kydol ako kabela šalátu. Aj s vŕtačkou, aj s ďalšou náručou pušného prachu.

Bršlík schytil kufor a dal sa na útek.

 

 

II.II. kapitolka, v ktorej sa dozviete o vplyve Bršlíka na dejiny

 

Bršlíkov útek sa odohrával v ľavej časti internátu. V pravej časti žil prevažne americký národ. Zmyslom existencie tohto národa bolo naplniť zmysluplné programy, ktoré mu dal do vienka Boh. Preto si tento národ tak ctil Boha.

 

Pôvodom bol zmeskou národov celého internátu.

 

Už od začiatku to bol nezmyselne namyslený a nezmyselne bohatý národ. Jeho príslušníci hľadeli na ostatné národy ako na biele myšky. Robili na nich pokusy. 

...
Poznámka autora: takže úvod máme za sebou, teraz preskočíme zopár desiatok zaujímavých kapitoliek a dáme si už len zopár kapitoliek na preskáčku z konca jadra.
Zoznam preskočených kapitoliek:
II.II. kapitolka, v ktorej sa dozviete o vplyve Bršlíka na dejiny (z tejto kapitolky je zverejnený len začiatok)
II.III. kapitolka, v ktorej sa dozviete o tom, čo hýbe svetom
II.IV. kapitolka, v ktorej sa dozviete, kto všetko býval na poschodí
II.V. kapitolka, v ktorej sa dozviete o prezidentovej perle
 
II.VI. kapitolka, v ktorej sa dozviete, ako sa Bršlík naučil nazerať do budúcnosti
II.VII. kapitolka, v ktorej sa dozviete, čo urobil Boh pár hodín po stvorení Zeme
II.VIII. kapitolka, v ktorej sa dozviete, ako sa Bohovi darilo v naháňaní krtkov
II.IX. kapitolka, v ktorej sa dozviete, kto je v nebi na čo súci
II.X. kapitolka, v ktorej sa dozviete, čo by to bolo, keby Bršlík padol do čokolády
II.XI. kapitolka, v ktorej sa dozviete o dobrej rade bonzáka č. 13
II.XII. kapitolka, v ktorej sa dozviete, čo mal v to ráno každý na hlave
 II.XIII. kapitolka, v ktorej sa dozviete, že aj bonzáci mali dušu
II.XIV. kapitolka, v ktorej sa dozviete, ako prebehlo oficiálne uvedenie bonzákov

 

II.XV. kapitolka, v ktorej sa dozviete o radostných správach politikov


Skupinka politikov k všeobecne dobrej atmosfére pridala zopár radostných správ. Mala ich vždy nadostač.

Bršlíkovi sa ani veriť nechcelo, že kedysi na začiatku sa na týchto úspešných politikov každý díval ako na niečo, čo tu ešte nebolo, a že teraz, ku koncu ich báječnej kariéry, sa na nich každý díva ako na hovno, ktoré navyše aj tára.

„Nemáme to najľahšie,“ vzdychali, vzájomne si stierajúc maslo z hláv.

A Bršlík si povedal, že s tým cirkusom skoncuje. Vložil prezidentovi do gatí bombu. Zakričal:

„Ľudia, chvalabohu, je koniec tohto cirkusu! Vyriešil som to za vás.“ A podpálil knôt. Všetci zaľahli.

Po minútach útrpného ticha vyšľahli z prezidenta maličké žiarivé iskričky. Rozľahla sa šupa, až zarinčali okná. Spoza dverí narýchlo vybehol udýchaný bilbolo, prezývaný Opravár, ktorý slúžil na opravu prezidenta. Ale keďže sa veľmi bál

kečupu

demokracie

sexu

jazdy na koňovi

komunizmu

a ohňa

radšej sa, pri pohľade na iskriaceho prezidenta, úplne dorantal.

O chvíľu vyšiel spoza rohu opravár určený na opravu opravára prezidenta. Hneď ako zbadal úctyhodne dorantaného bilbola, o ktorom si vždy myslel, že ho prezývajú Bono-bo, čo mu pripadalo tak akurátne smiešne, lebo sám žiadnu prezývku nemal; radšej sa prvým kameňom, čo mu prišiel pod ruku, tresol do hlavy.

Opravár určený na opravu opravára určeného na opravu opravára prezidenta sa práve prevrátil na druhý bok. Spal. Časový prepínač mal prepnutý do polohy

bilancna prepinac
Do začiatku práce mu zostávalo ešte dve a pol hodiny.

Obyvatelia šaleli nadšením, boli vďační za tento prekrásny cirkus. „Nech žije prezident!“

A prezident spokojne iskril. Tiež bol nadšený. A dojatý. Ukradomky si zotrel slzičku.

„Do riti!“ rozohnili sa politici. „Niekde sa niečo opraví, a inde to zas buchne! Veď je to jasné ako facka.“ Boli nešťastní. Naoko. Samozrejme. „Nechcete radšej pridať ešte nejakú radostnú správu? Grátis.“

Nikto nechcel.

„Nevadí,“ povedali politici. „Teraz sa nám to nepodarilo, ale nabudúce sa nám to určite podarí.“

 

„Hurá! Hurá! Hurá!“

 

Jasot trval až dovtedy, kým bilbolo nezreparoval prezidenta. Vtedy už mal to kvalitné americko-rusko-čínske maslo na hlave každý.

„Vymiškovaní hontrtulaji“ kričal Bršlík. Chystal si ďalšiu bombu. Nakoniec ju hodil do smetí. Asi to nemalo zmysel.

 

Zreparovaný prezident utíšil ovácie: „Bonzáci, berte si obyvateľov a bonzujte a bonzujte. Nech nám neprekĺzne ani myška!“

 

„Hurá! Hurá! Hurá!“

 

A Bršlík si roztočil hlavu a začal nazerať do budúcnosti A Hneď Pocítil Mohutný Poryv Lásky. Miloval Nymfu. Čertovsky Sa Mu Páčila. Vtedy Už Ľudstvo Malo Za Sebou Úžasné Pokroky. Za Pár Rokov Sa Naučilo Dokonale Preflákať Všetko, Na Čo Siahlo. A Naučilo Sa Variť Dobrú Hovädziu Polievku. Okrem Toho Získalo Úctyhodné Vedomosti O

Vesmíre

Šachu

Antagonizme

Chrobákoch

Kukurici

A Rakovine.

A Možno Mu Ku Cti Slúži, Že Nikdy Nepochopilo, Prečo Sa Z Času Na Čas Musí Vyzabíjať, Prečo Sa Z Času Na Čas Musí S Niekým Vyspať, A Prečo Hovno Nespieva.

Hoci Je Samozrejmé, Že Ľudstvo Toto Všetko Vedelo Exaktne Vysvetliť.

 

Bršlík Miloval Nymfu. Na Hlavu Si Narazil Hrubú Čiapku. Okolo Krku Si Ovinul Prúžkovaný Šál. A Vyrazil Do Neba.

Išlo To Pomaly. Takmer Na Každom Poschodí Sa Musel Predierať Cez Zdecimované Skupinky Bonzákov. Fajčili Trávu A Bezcieľne Sa Motkali Sem A Tam.

„Dáme Sa K Patafyzikom!“

„Ježišukriste, A Prečo?!?“

„Tak Sa K Nim Nedáme!“

„Ježišukriste, A Prečo?!?“

Modré Hrušky Rozrumili Takmer Celé Prízemie. Z Prasklín Vyrážali Pavučiny Chladu. A Všetci Už Boli Tenkobieli. Ako Pavúčie Mŕtvoly.

Oproti Sa Predieral Mimozemšťan S Ruksakom Plným Vína.

„Odkiaľ Máš Toľko Vína?“ Opýtal Sa Bršlík.

„Kradnúť Je Pod Úroveň,“ Zauvažoval Mimozemšťan. „Ľudia Sa Hneď Na Teba Dívajú Ako Na Zlodeja.“ Podal Mu Fľašu. Ešte Bolo Na Dne. „Už Sa Len Tak Prechádzam. Dole Sa Nedalo Vydržať. Včera Mi Do Izby Vtrhla Skupina Bonzákov. Narazili Do Steny A Pochodovali. Mohlo Ich Byť Aj Desaťtisíc. Nechápem, Ako Sa Tam Vôbec Mohli Zmestiť,“ Vytiahol Z Ruksaku Ďalšiu Fľašu. „Možno Tam Pochodujú Doteraz.“

A Zátka Nepovoľovala. Mimozemšťan Odrazil Hrdlo. Oproti Nim Sa Vyvalili Ďalší Odtrhnutí Tukani. Už Bolo Medzi Nimi Aj Množstvo Normálnych Obyvateľov.

Mimozemšťan Ho Kamarátsky Oblapil Okolo Pliec. Potom Mu Ukázal, Aký Má Na To Grif, Aby Sa Všetko Jednoduchým Plynutím Času Prudko Zlepšilo. Išlo O Jasný Príklad Kauzálnej Logiky Postupujúcej V Pravotočivej Forme Kruhu. Pointa Bola Zhruba V Tom, Že Vo Vesmíre S Entropiou Klesajúcou V Čase Bude Aj Subjektívny Čas Mimozemských Ale Najmä Pozemských Bytostí Smerovať Obrátene. Keďže Tridafor Clemark Zámerne Nebral Do Úvahy Plynutie Božieho Času, Nádherne Sa Mu Z Toho Vylúpla Tautológia Druhej Vety Termodynamickej, A Síce, Že Entropia Rastie S Časom Preto, Aby Smer Rastúceho Času Mohol Byť Určený Ako Smer, V Ktorom Rastie Vesmírny Bordel. Chyba Bola, Že Mimozemšťan Sa V Tomto Momente Nechal Uniesť A Zvyšok Vysypal Zo Seba Vo Viac Ako Plynulej Iónčine Švihnutej Clemarským Prízvukom.

Bršlík Užasol Nad Jednoduchosťou Grifu A Zároveň Aj Nad Tým, Že Mu Je To Úplne Nanič.

A Mimozemšťan Mu Pritisol K Ústam Fľašu.

„Veď Sú V Tom Črepy!“ Odsotil Ho Bršlík.

„V Tom Je Práve Ten Vtip,“ Zaškeril Sa Mimozemšťan. „Každému Je To Úplne Nanič, A Pritom Je To Jasné Ako Facka.“

 

Pri Rebríku Vyčkávala Karen. Nútila Bršlíka, Aby S Ňou Robil, Čo Sa Mu Zachce.

„So Svojím Synom By Som Si Veľmi Dobre Rozumela, Keby To Nebol Môj Syn,“ Šepkala. „A Ty Si Ako Môj Syn, A Pritom Nie Si. Interesantné.“

Bršlík Si Odsadol. Nechcel Sa Jej Dotýkať. Miloval Nymfu.

„Tak Dobre,“ Rozhodla Karen. „Už Nebudem Súložiť, A Radšej Budem Veselá.“

Bršlík Zosmutnel. Obliekol Sa. Cítil, Že Stráca. Súložiť S Ňou Bolo, Ako Milovať Sa S Krčahom Plným Vody. Povedal:

„Súložiť S Tebou Bolo, Ako Milovať Sa S Krčahom ...“

„To Mi Hovorí Každý,“ Prerušila Ho.

Potom Si Ľahli. Zahrkal Ňou. „Pekne Žblnkáš,“ Zamrmlal.

Mramorová Dlažba Oziabala. Karen Ho Oblievala Vínom. Tancovala. Mal Plné Uši Vína. Nič Nepočul.

Karen Mala Orgazmus. Kričala Toto: „Pch!“

Bršlík Poškuľoval Po Jej Ústach. Mala Ich Otvorené. Nič Nepočul.

 

PCH!

 

Skupinka ľudí žijúcich na poschodí sa dohadovala, čo spraviť. Nakoniec, ako jeden muž, obstala prezidenta a stiahla mu gate. „Nechceme bonzákov.“

„Moji zlatí,“ prezident sa rozplakal od dojatia. „A ako to teda spravíme?“ Plakal cez tie megafóny. Bola z toho strašná kucapaca.

bilancna kolo
zaspievkala skupinka ľudí žijúcich na poschodí a urobila prezidentovi bác.

„Nechceme nič! Jednoducho úplne nič! Dajte nám pokoj! Vieme žiť aj bez vás, aj bez vašej tu revolučnej, tu evolučnej, kontroly - aj bez vašich pridrbaných pínd!“ A prezident dostal ešte jeden bác, aby neokrivel. „Keď si chcete silou mocou porapotať, tak si rapocte medzi sebou v krčme. Veď vrana k vrane, človek k človeku, prezident k prezidentovi a politik k politikovi sadá. Nám nemusíte nič objavné hovoriť. Je to tak ťažko pochopiť?“
„To ste so mnou riadne vypiekli. Že nič,“ zosmutnel prezident. Hádam bol aj znechutený. Gate mal stále zachumlané poniže kolien. „Ak je to už tak, mali by sme sa zamyslieť ako ďalej. Nemôžeme sa predsa len tak rozísť a začať zbierať maliny. Sme ľudstvo a ešte všeličo dokážeme. Ešte budú všetci kukať!“

„Prezident je nahý!“ dieťa ukázalo prstom.
"Kuku!" zakukal prezident.

A to už bolo neskoré popoludnie a maslo stekalo z každého cícerkom.
bilancna sivilaj

...
Poznámka autora: zoznam preskočených kapitoliek:

II.XVI. kapitolka, v ktorej sa dozviete o delení ľudí na pravých a ľavých
II.XVII. kapitolka, v ktorej sa dozviete o rozdávačovi smútočných oznámení
II.XVIII. kapitolka, v ktorej sa dozviete, čo bolo zajtra
II.XIX. kapitolka, v ktorej sa dozviete
o príchode duší do neba
II.XX. kapitolka, v ktorej sa dozviete, na čo je dobré zlé 
II.XXI. kapitolka, v ktorej sa dozviete, že Boh sa predsa len rozhodol niečo spraviť
II.XXII. kapitolka, v ktorej sa dozviete, aké sú závažné koncepčné perspektívy ľudstva
II.XXIII. kapitolka, v ktorej sa dozviete, čo si Tridafor Clemark pchal na noc do huby
II.XXIV. kapitolka, v ktorej sa dozviete, na čo duše zmenili nebo
II.XXV. kapitolka, v ktorej sa dozviete o nebeských zábavkách
II.XXVI. kapitolka, v ktorej sa dozviete, ako sa Bršlík vynikajúco zabával v Klube K
II.XXVII. kapitolka, v ktorej sa dozviete o rovnostárskej spoločnosti
II.XXVIII. kapitolka, v ktorej sa dozviete, aké krásne narodeniny prežil Bršlík 
II.XXIX. kapitolka, v ktorej sa dozviete, čo je to babská pyramída


II.XXX. kapitolka, v ktorej sa dozviete, čo všetko môže taký Bršlík ponúknuť takému mimozemšťanovi

 

Bršlík vliezol do stroja na varenie guláša a poriadne si s mimozemšťanom vypil. Pozháňal chľast od výmyslu sveta. Ledva ho pozhŕňal na jednu kopu.

Mimozemšťan sa hneď rozhovoril, ako to na tom svete chodí. Vychádzal zo svojich bohatých cestovateľských skúseností.

„Všetci sme len také niče,“ zakončil.

Na to mu Bršlík hodil do hlavy citrón. „Čo ti je prosím ťa?“ opýtal sa ho. „Trochu si lupneš a už vidíš až za roh.“

A mimozemšťan vydzunkol ďalšiu fľašku. Potom vytiahol zošitok so svojím filozofickým traktátom. Prečiarkol staré motto

bilancna traktat vino
A Bršlík si roztočil hlavu A Opustil Mimozemšťana. Ťahal Nymfu Dole Do Zašlého Múzea Našich Čias. Keď Prechádzali Popred Klub K, Museli Sa Utiahnuť Za Pomník Tridafora Clemarka. Kohosi Tam Rozcapkávali.

Nymfa Zahliadla Muža Padajúceho Do Klubu K. Pomykala Bršlíka Za Rukáv. Zašepkala:

„To Mu Ani Nepomôžeš?“

Bršlík Bezradne Mrdol Plecom. V Hlave Mu Zhrkotalo: „Myslím, Že Kedysi Sme Také Niečo Robili Neustále. Teraz By Sa Už Konečne Patrilo Spraviť Niečo Onakvejšie. Prevratné.“

Ošumelý Lokaj Im Otvoril Ťažkú Dubovú Bránu. Odviedol Ich Do Jedálne. Blikali Sviečky. Nymfa Sa Túlila K Bršlíkovi A Bršlík K Nej. Mali Sa Veľmi Radi. Dojedli. Zamastené Ruky Vnorili Do Čase S Ružovou Vodou. Nymfa Si Utrela Vlhké Prsty Do Tuniky. Látka Zvlhla. Spriesvitnela.

Bršlík Jej Skočil Na Chrbát. „Tu Nie,“ Mrmlala A Stiahla Čertovský Zadok. Bršlík Ju Vtlačil Medzi Jedlo Na Stole.

Nymfa Si Pritiahla Tortu. Jedla. Torta Bola Sladká, Pokrytá Čerstvými Jahodami. Bršlík Vzdychal.

 

Ráno Odišiel S Nymfou Do Kostola. Pred Maskami Bohových Figurín Žiadali O Odpustenie. O Chvíľu Dostali Rozhrešenie. Začali Viesť Zbožný Život.

Omnoho Neskôr Ich Omrzelo Doprosovať Sa Každý Deň. Odpustky Si Vypisovali Sami. Tento Princíp Už Zopár Rokov Využíval Celý Svet. Ten Tiež Viedol Zbožný Život.

 

Pred Vchodom Do Kostola Zmetal Boh Špačky. Bol Celý Uplakaný Z Toho, Že Musel Požrať Toľko Tankov. A Bolo Mu Zle Od Žalúdka.

Spravil Zo Špačkov Kôpku A Postúpil O Krok. Spravil Ďalšiu A Zafúkal Vietor. Špačky Sa Rozleteli Po Dlažbe. Boh Zvraštil Tvár. Oči Mu Zaklipkali. Znovu Sa Pustil Do Práce.

Keď Bršlík S Nymfou Vyšli Z Kostola, Veľmi Sa Mu Uľavilo.

„Nemá Tu Ani Kto Spraviť Poriadok,“ Žaloval Sa. „Nemá Mi Byť Vari Ľudstvo Za Čo Vďačné?“

„Šiviláj Šivi, Masné Hríby!“ Utešoval Ho Bršlík.

 

„Treba Sa Vziať,“ Pripomenula Nymfa Bršlíkovi. A Tak Sa Bršlík Jedného Dňa Pred Tvárou Boha Oženil. Keď Sa V Trojici Vracali Z Kostola, Boh Mu Nenápadne Dohováral: „Tu Nemôžeš Hniť Ako ...“

„Ako Čo?“ Smial Sa Bršlík.

„Čo Tu Chceš Robiť? Nebodaj Každý Deň Chodiť Do Kostola, Či Čo?“ Vybafol Boh. Chcel Bršlíka Zlanáriť Do Neba. Aby Si Mohli Hocikedy Dobre Vypiť. A Potrkotať. Aby Nebol Sám. A Aby Mohol Zízať Na Neho A Na Nymfu Ako Vyoraná Myš.

Bršlík Vedel O Čo Bohovi Ide. A Boh Vedel, Že To Bršlík Vie. Darmo, Bol To Predsa Len Boh.

„Ako Čo?“ Dobiedzal Bršlík.

„Ako Niečo, Čo Hnije,“ Povedal Boh A Sprisahanecky Žmurkol.

Nymfa Zívla. „Do Vašich Rozhovorov By Ste Už Nemali Dávať Nič Nové.“

Oboch Dosť Zarmútila Týmto Názorom. „Aj Tak Sa Tam Už Nič Nové Nezmestí,“ Zľahčoval Boh.

 

Boh Sa Opil. Postavil Sa A Chcel Predniesť Svadobný Prípitok. Nemohol Nájsť Vhodné Slová. Mlčal. Bršlík Zatvoril Oči A Oprel Si Hlavu O Roh Stola.

„Čo To Robíš?“ Urazil Sa Boh.

„Kašlem Na Teba,“ Bršlíkov Hlas Sa Rozlial Po Obruse.

„Nemôžem Povedať, Že By Mi To Robilo Dobre,“ Zašomral Boh A Prisunul Si Stoličku Bližšie K Nymfe. Bol Nadržaný A Zliaty Ako Stará Bagandža.

Nymfa Si Nadvihla Sukňu. Rozvážne Odchlípila Belostné Nohavičky. Z Čerstvo Napadaného Snehu. Boh Si Kľakol. Prisal Sa K Jej Stehnám. Jazykom Kĺzal Stále Vyššie. Tak Ako To Videl U Bršlíka. Nohavičky Sa Roztopili. Boh Olizoval Zasnežený Čertovský Pahorok. Bol Porastený Tmavými Chlpmi. S Vriacimi Kvapkami Ľadových Kryštálikov. Nymfa Prispôsobivo Roztiahla Nohy. Jednou Rukou Ho Zamyslene Hladkala Po Plešine A Druhou Jedla Tortu S Jahodami.

 

 

II.XXXI. kapitolka, v ktorej sa dozviete o kapitolke II.XXXI. Rosovho románu

 

Rosa sa chvíľku po začatí mimozemskej konferencie vytratil písať román. Práca mu išla od ruky. Román utešene rástol. Práve sa pri opise vzniku umeleckého neba začal zapodievať nebulizátorom.

Nebulizátor bolo zariadenie, ktoré si kladný, či záporný hrdina jeho knihy namontoval namiesto úst, aby mal jasne navrch.

Hlavný hrdina bez nebulizátora väčšinou hovoril o tom, že by sme sa všetci mohli mať ako prasce v žite, keby sme boli viac prasce a mali viac žita; ďalej hovoril o láske medzi ľuďmi, ku ktorej nevedel prispieť, lebo bol strašná kurva a nevedel si ani predstaviť, že by sme sa zrazu všetci mali radi; ale to ho až tak netrápilo ako to, že dnes ešte nepretiahol fasa babu, hoci zároveň ani nevedel, či by ju chcel mať.

Hlavný hrdina s nebulizátorom hovoril o tom istom, ale mal jasne navrch.

...
Poznámka autora: zoznam preskočenej kapitolky:
II.XXXII. kapitolka, v ktorej sa dozviete, ako vzniklo umelecké nebo



II.XXXIII. kapitolka, v ktorej sa dozviete niečo viac o rovnostárskej spoločnosti

 

A okrajom tuniky si pretieral upachtenú tvár. Šišmyšovu dušu nikde nevidel. Stratila sa kdesi medzi Huntitarlmi.

„Kde je to božie hovädo!“ kričal Boh. „To si sakramentsky odskáče!“

Rovnostárska spoločnosť už fungovala na plné pecky. Veselooký kentaur sa rozvaľoval na tróne uprostred Ostrova. Predák ho ovieval vejárom a popritom chlípal z ružového válovčeka.

Napravo aj naľavo, vpredu aj vzadu defilovali vo vyrovnaných radoch opice a mávali ružovými mávačkami.

„Máme sa dobre! Máme sa dobre!“ skandovali opice. Rozhadzovali konfety a jasali. Veselooký kentaur ich na oplátku natieral mastičkou, čo dá všetko do poriadku. Potom pochodovali umelci. Aj ich, aj ich umenie ponatieral mastičkou, čo dá všetko do poriadku. A tak bolo všetko v poriadku.

„Všetko umenie je dobré!“ jasali umelci. „Závisí od doby.“

„Máme sa dobre!“ jasal Predák. „Až príliš.“ Rozlámal vejár. Zobral si válovček pod pazuchu a odišiel na samý kraj ostrova. Ďaleko od všetkých. Žral. Vyšpľachoval pomyje na celý svet.

Keď ho to baví, nech si tam pre mňa za mňa žerie hoci aj do konca knižky.

„Máme sa nádherne!“ jasala Šišmyšova duša.

„Stačí dobre,“ skromne povedal veselooký kentaur a pridal ešte trochu mastičky.

„Máme sa dobre!“ jasala Dydyškova duša. „A bude to ešte lepšie. Počty hovoria jasnou rečou. Umenie nás vyvedie z každého svrabu.“

„Máme sa dobre!“ jasali duše a mávali smerom k trónu.

„To sme predsa chceli!“ jasavo prehovorila Šišmyšova duša k masám.

Potom sa tí, čo mali vtákov, hrali s tými, čo mali šušulice na štikulandy. Neskôr sa to pomiešalo. A tak sa tí, čo mali vtákov, hrali s tými, čo mali vtákov. A tí, čo mali šušulice s tými, čo mali šušulice. A všelibársjako inak.

A pomedzi nich chodil veselooký kentaur a kydal im na tie nástroje mastičku. Boh len vyplieskal očiská.

 

Veselookému kentaurovi sa konečne uráčilo všimnúť si Boha. „Prišiel nový Huntitarl,“ povedal. „Ako ho budeme prezývať?“ A pritiahol si ho čugaňou. „Najviac by sa mu hodila Osratá Prdel. Ale buďme zhovievaví, stačí Osratý Chvost!“

A Šišmyšova duša priviazala Bohovi na zadok osratý chvost a naň hrnce. Poriadne ho vyšibala.

A Boh hrkotajúc pelášil z rovnostárskej spoločnosti, čo mu para stačila.

 

A Boh uháňal okolo smetiarskych chájd. Vrešťal. Hrnce hrkotali ako bláznivé. Smetiari híkali Hi! a Mladík povedal, že to vyzerá ako súdny deň.

„Vždy som si predstavoval, že nebo skrachuje s poriadnym rambajsom,“ povedal Starec. Smetiari súhlasne zabzučali.

„Hí! Bzúkame tu ako také smutné muchy na plafóne. Hí!“ zhíkli.

„Dajte mi to dole!“ rozkázal Boh.

Dali mu ten osratý chvost dole. Ruky si utierali jeden do druhého.

„Hi. A sadneme na bársjaké hovno. Hi,“ bzučali.

 

 

II.XXXIV. kapitolka, v ktorej sa dozviete čosi o Bistákovi,

postavičke, ktorá žiaľ bude vystupovať iba v tejto kapitolke

 

Technik v červenej šiltovke vmontoval do počítača životy obyvateľov poskladané zo sekundových bonzov bonzákov. Potom stlačil tlačidlo

bilancna run
Počítač tichúčko priadol. Skladal jeden osud k druhému a rátal budúcnosť. Išlo to ľahko, postupoval podľa príručky

bilancna airiho
Po chvíli sa počítaču rozžiaril zelený nos. Osud sveta bol zrátaný. Z vrecka vytiahol kartičku a poskrutkovanou rukou na ňu napísal

bilancna revolucionar
A počítač sa škeril, až mu z okrajov úst odlietali maličké skrutky. Mal stále širší, ľudskejší úsmev.

Technik v červenej šiltovke nikdy predtým nepoužil vetu, ktorá by nebola ponáškou na niektorú múdrosť z Biblie. Iba s počítačom sa v poslednej dobe vedel porozprávať normálne.

„Najradšej by som ťa poslal do kelu!“ Odpľul si a vošiel do tajnej miestnosti. Podal kartičku generálnemu tajomníkovi, ktorý ráno nahradil prezidenta Vychcanca a úctivo vyspätkoval.
„Páni! Viem, že je to hlúposť, takto sa odtŕhať od babskej pyramídy, pokiaľ nie sme v koncoch. Ale my sme v koncoch. Stále len sladké alebo kyslé. Potrebujeme revolúciu. A tú nám zabezpečí Noe.“ Generálny tajomník zamával kartičkou.

Politici spokojne pofajčievali. Lichotilo im, že generálny tajomník ich z ničoho nič oslovuje páni. Značne lepšie ako 'súdruhovia'. To bolo dobré znamenie.

„Hovorí ako vôl,“ zašomral Vychcanec. „Ničomu nerozumieme. Sme ešte prezident!!!" Prudko sa vymočil. „Rozhodujeme ešte o niečom? Sme ešte prezident??? Rozumie tomu vôbec niekto!?!“

Politici sa rozrehlili. Generálnemu tajomníkovi sa situácia zjavne vymykala z rúk. „Tu pečieme veľkú politiku! Jasné?“ Povedal a na ukážku rozbil zo troch politikov.

Všetkým to bolo hneď jasné. Generálny tajomník pokračoval: „Noemu samozrejme prerobíme hlavičku. Cakumprásk. Ale to nestojí za reč.“

Vychcanec vyhŕkol: „To sa predsa nemôže!“

A teraz sa rozrehlil generálny tajomník. Pomyslenie, že niečo nemôže, ho šteklilo ako sto rozšantených bĺch: „Páni, preto sme sa tu stretli, aby sa to mohlo. Kto je za moju revolúciu!?!“

Všetci, až na prezidentského Vychcanca, zdvihli ruky.

„Páni súdruhovia, ľudstvo vám to nikdy nezabudne.“

„Si najväčší frajer na svete, generalisimuštek môj zlatý,“ povedalo zrkadielko. „Ale takýýý kokot.“

„Je to tak absurdné, že človek na to musí hneď zabudnúť, aby z toho nezblbol,“ šomral si Vychcanec pod nos. A hneď aj zabudol.

„Šak za tým generálnym tajomníkom nič nie je,“ povedal po chvíli. „Veď je to len taká vpredu natiahnutá koža.“ Siahol doň a vytláčal ho. Napríklad urobil generálnemu tajomníkovi veľké prsia alebo samodruhé brucho a vzápätí päť poneváčov. Všade samé blchy. Zabával sa a politikom vyliezali oči z jamiek.

„Páni, ako som povedal, ľudstvo vám to nikdy nezabudne,“ vravel generálny tajomník a búchal sa päsťou do hrude. Vyzeral ako rozbombardovaný plech.

Vychcanca ovalil chlapík v lesklej kombinéze po lebeni. Zroloval ho do úhľadnej prezidentskej trúbele a vložil si ho do vrecka.

„Chce ešte ktosi čosi?“ opýtal sa generálny tajomník. Nikto už nič nechcel. Akurát jeden politik chcel ešte čosi povedať. Povedal:

 

„HURÁ!“

 

Technik rozmlátil počítač. Pre tých, čo ho poznali dlhšie, je len pochopiteľné, že ten počítač nakoniec predsa len rozmlátil.

Otvoril kontajner s nápisom

bilancna kontajner
a vstúpil.

 

Technik, vlastným menom Bisták, priateľmi prezývaný Bisták, sa vrátil ku svojim knihám. Bistákove knihy písali o dobre a šťastí; o dávno mŕtvych filozofoch, ktorými zatiaľ hraví filozofi objasňovali niektoré mrzutosti z terénu, napríklad: nadbytok hovädzej polievky a podpriemerných zmyslov života a nedostatok horčíka.

Bistákove knihy niekedy písali aj o Bohu a proletariáte. Jedol nad nimi tlačenku, aby mu chutilo čítať.

...
Poznámka autora: zoznam preskočených kapitoliek:
II.XXXV. kapitolka, v ktorej sa dozviete, prečo sa Tridafor Clemark nezmenil na žabu
II.XXXVI. kapitolka, v ktorej sa dozviete, prečo sa v nebi vôbec neoplatí producírovať v gatiach


 

II.XXXVII. kapitolka, v ktorej sa dozviete, ako sa Pán Onoho stal správcom nebeských tankov

 

Pán Onoho, čo išiel okolo, povedal, že je odborníkom na zbrojárinu a okrem toho je šialene zamilovaný do jazzu a slečny Manon. Takže im s tými tankami určite pomôže, ak pravda Boh za odmenu spraví občas pre slečnu Manon nejaký ten zázrak, aby sa jej tam dole nežilo až tak jednotvárne.

„Hi, nech urobí zázrak pre všetkých! Hi,“ zhíkli smetiari.

„Ten by im mohol akurát tak pohongať fajky,“ zaškeril sa Starec. „A aj to nech radšej neskúša.“

„Už zajtra im rozdám gumené hračky,“ prisľúbil Boh.

 

Pán Onoho si dal zapojiť stovky telefónov. Spájali ho s Manon. Šialene ju miloval. Aj ona šialene milovala pána Onoho.

„Chcela by som mať s tebou dvojčatá,“ telefonovala mu Manon cez tie stovky telefónov. Bolo tak hodinku pred obedom.

Tanky už povstávali. Hľadali čosi pod zub. Celým nebom sa niesol šialený tančí rev.

„Chcela by som mať s tebou pätorčatá,“ telefonovala mu naobed. Pre ten šialený rev nebolo nič počuť. „Čo na to hovoríš?“ pýtala sa Manon.

„Chcela by som mať s tebou štyridsatorčatá,“ telefonovala mu, keď nasypal cukor do tančích nádrží.

A Pán Onoho zdúpnel. Nežartuje? Zamyslel sa a povedal: „Som rád, že prahneme po tom istom.“ A odpojil telefóny.

Potom sa ešte občas stávalo, že niektorý z nich zazvonil. Vtedy sa pritisol k stene. Zhlboka dýchal a dobre vedel, že ak s tým Manon neprestane, ľahko sa mu môže stať, že už naďalej nedokáže pokračovať v doterajšom dôstojnom spôsobe života a stane sa z neho nevychovaný cynik, ktorého môže nadchnúť iba ak vriaca paradajková omáčka s hráškom.

...
Poznámka autora: zoznam preskočenej kapitolky:
II.XXXVIII. kapitolka, v ktorej sa dozviete o Rosovej taške

 

 

II.XXXIX. kapitolka, v ktorej sa dozviete, čo všetko treba vyhodiť, aby sa človeku uľavilo

 

„Ktorý je Noe?“ opýtal sa chlapík v lesklej kombinéze. Noe sedel na posteli a schovával si zasraný palec pod kobercom pod posteľou. Nepomohlo to.

„Neboj sa,“ upokojoval ho chlapík. Z kabely vytiahol obrovský pochrómovaný stroj na výrobu revolucionárov a nasadil ho Noemu na hlavu. Stroj veľmo škrípal.

Bršlík zovrel päste a chcel chlapíka zraziť. Chlapík vytiahol z kabely ďalší stroj, ktorý zrazil Bršlíka.

Bršlíka obostreli mrákoty. Cítil sa ako zbitý pes. Vyzul si ponožky a cmúľal si pätu.

„Ideš do búdy!“ obkríkol ho chlapík.

Bršlík vybehol na chodbu. Chvost stiahol pod seba a vetril. Nové pachy ho miatli.

Bonzák č. 13 ho hladil pomedzi uši. Bonzoval a brblal o revolúcii a tak. Bršlík kňučal.

A chlapík v lesklej kombinéze vyšiel o pár minút. Pomaly schádzal dole schodmi. Táral si voloviny a hrkotal kabelou. Bršlík si často po nociach predstavoval, že mu niekto niečo chce. Vo sne si to vedel vybaviť bleskovo, za pár sekúnd. Voloviny na prízemí dozneli.

„Už sa nemôžem dovolať,“ zavzlykala Manon. Prevesila sa cez Bršlíka. „Čo bude teraz s mojimi štyridsatorčatami?“

Tak jej ich Bršlík spravil. Opäť sa chvíľku cítil ako ktovieaký chlap. Zavyl.

bilancna auu 

Keď vošli do izby, Noe ležal na dlážke s vyholenou hlavou a zasratým palcom. Už mal tú správnu farboslepotu revolucionára. Nerozoznal čiernu od bielej. A bielko mal čierne a zrenice biele. Okolo lebky sa mu tiahla červená jazva.

„Ako krvavý venček,“ zašepkal Bršlík.

Bonzákovi č. 13 sa vyšmykol štempeľ. Veď ja som chcel byť praclikárom, pomyslel si. „Praclikárom, čo vyrába praclíky z hovädzej polievky,“ drmolil. „Len to vôbec nedržalo.“ Vzchopil sa a zase bonzoval.

„Ako krvavý venček!“ Bršlík vyšmaril stoličku von oknom. Sklo zarinčalo. Zo dva črepy sa zapichli Noemu do hlavy.

A potom vyhodil ďalšiu stoličku a ďalšiu. Porade vyhadzoval všetko, čo sa dalo vyhodiť. A dalo sa vyhodiť všetko.

Najviac mu dali zabrať skrine a postele.



 

II.XL. kapitolka, v ktorej sa dozviete o cibuľových hodoch v nebi

 

Batalión sa márne pokúšal nahodiť motory. Celú noc. Steny Jeho domu praskali, drobili sa a padali. Boh sa nevyspal. Ležal na čertovských Nymfiných ceckoch a vysvetľoval jej, aké je to ťažké, mať všetko pod palcom.

„Každý mi do toho kecá,“ sťažoval sa. „Na môj veru neviem, čo si mám z toho vybrať.“ Veľa pili.

„To ja by som si do varenia nedala kecať,“ opovržlivo poznamenala Nymfa. „A to najradšej varím paradajkovú omáčku s hráškom.“ Žalúdok jej plával na črevách plných vína.

Nymfa prekročila asi dvadsaťcentimetrový múrik, čo ešte zostal z Jeho obývačky a rozbehla sa k jazierku.

Tanky mali smutne ovisnuté delá. Stále rachotili štartérmi. Zbytočne.

A Boh bol nervózny. Strašne nervózny. Do cesty sa mu priplietlo smetiarske faganča rodiace malé hlinené bábiky. Ako na bežiacom páse. Bábiky nemali potetovaný Venušin pahorok.

A spakruky mu jednu vyťal, až sa bábiky rozfrskli po celom nebi. „A či vieš prečo!?!“ oboril sa na ufňukanča.

„Lebo si Boh.“

Dobre, pomyslel si Boh. Lichotilo mu to.

 

Naobed posypal pán Onoho tanky práškom na železo. Do večera z nich boli kopy hrdze. A Boh na oslavu víťazstva pripravil cibuľu na storaký spôsob. Smetiari si ju brali plnými hrsťami. V živote nezjedli toľko cibule. Boh spomínal, že určitú časť detstva jedol cibuľu neustále.

„Chutí síce výborne,“ pripustil Mladík, „ale stále by som ju nejedol. Cítiť ju.“

A Boh starostlivo pozhŕňal posledné mesiačiky z tácky. Nadžgal si ich pod jazyk a povedal: „Niečo som predsa jesť musel.“

Pán Onoho podotkol, aby ich už nedojímal svojím neľahkým detstvom; nech radšej ukáže, aké zázraky vymyslel pre Manon.

A Boh otvoril pri skamenenom otcovi poklop. Všetci sa zadívali na Zem obsypanú farebnými hračkami. Bohovi sa zdalo úžasné, že sa tá guľka točí a je na nej deň a noc. A bol na to hrdý, lebo hoci aj v nebi sa striedal deň s nocou, zrejme však na inom princípe.

A Boh sa nadchýnal nádhernými ľuďmi, ktorí všetci do jedného žili pod jednou strechou internátu, a ktorí žrali, chľastali, trtkali a neustále snívali o ešte krajšom živote, v ktorom budú môcť ešte viac žrať, ešte viac chľastať, ešte viac trtkať a ešte viac snívať o ešte krajšom živote.

„Úžasné hračky,“ povedal pán Onoho. „Hotový zázrak.“

A Boh sa nadúval ako gumový pajác. Aj smetiari sa spokojne nadúvali.

„Nikto z nich nevzpína ruky k nebesiam,“ povedal Starec. „Veru nikto.“ Mladík si odpľul.

„Nepľuj!“ rozčúlil sa Boh.

„Pľujem, čo ťa do toho!“ zavrčal Mladík. Aj smetiari sa dali do pľuvania. Už sa nenadúvali. „Hi! Nikto. Veru nikto. Hi,“ híkali. Boh bol v mihu samý mrmel.

A vševedúci mozog mu začal rozprávať o budúcnosti pána Onoho. Boh vševedúcemu mozgu nevedel zabrániť, a ani nevedel, načo mu môžu tieto kolotočiarske vízie byť dobré. Tušil, že to má čosi dočinenia s tým, že je Boh, ale nikto predsa nemôže všetkému rozumieť do detailov. A Boh si povzdychol a zas bol chvíľku mimo.
„Pánbo Pomáhaj,“ Pozdravil Boh Pána Onoho. „Pánbo Daj,“ Odvetil Pán Onoho A Ani Nezdvihol Oči Od Práce. Lepil Ipu. Už Ňou Polepil Celý Ostrov.

Nad Ostrovom Viseli Dve Gule. K Čiernej Pribudla Modrá. Oslňovala Nasprostastými Blikotačkami. Z Toho Sa Mali Čochvíľa Všetci Otrtúliť. Najmä Pán Onoho.

„Krucinál,“ Zavrčal Boh. „Samé Gule, Ale Ja Som To Takto Nechel, Mne By Sa Planéty Pozdávali Viac V Tvare Hovoriacich Zemiakov. Takých Namäkko, Čo By Sa Z Nich Potom Ľahko Dala Ušťuchať Hovoriaca Kaša. Fakt Za To Nemôžem.“
„Tá Výhovorka Sedí Ako Šerbeľ Na
Riť,“ Štebotala Šišmyšova Duša Hopsajúc Dookola Na Chodiacej Hlave.

Veselookého Kentaura Už Omínal Zadok Od Ustavičného Vysedávania Na Tróne. Zakričal Na Pána Onoho, Či Si To Nechce Vymeniť.

„Ale Len Na Chvíľu,“ Pristal Pán Onoho.

„Môžeš Zmeniť, Čo Sa Ti Zažiada,“ Povedal Veselooký Kentaur A S Chuťou Prilepil Kus Ipy.

„Duše A Opice, Nymfy A Kentauri, Krtkovia,“ Zakričal Pán Onoho Z Trónu. „Odteraz Si Môžete Robiť, Čo Len Chcete.“

„Hurá!“ Nadchli Sa Opice.

„A Čo By To Malo Byť?“ Pýtali Sa Duše.

„Čo Len Chcete,“ Vysvetľoval Pán Onoho.

„Úžasné,“ Zajasal Veselooký Kentaur. Prilepil Ďalší Kus Ipy. „Vskutku Impozantné. Samému By Mi To Lepšie Nenapadlo.“

Opice Sa Zoradili Do Dvanásťstupov, Pochodovali A Rozhadzovali Konfety. „Máme Sa Dobre!“ Vykrikovali.

O Chvíľu Sa K Nim Pridali Krtkovia. Aj Ostatní. Dvanásťstupy Mávali Mávačkami: „Máme Sa Dobre!“

„Ponatieraj Ich Mastičkou,“ Pripomenul Veselooký Kentaur.

„Choďte Sa Najesť,“ Povedal Pán Onoho.

Huntitarli Si Sadli Za Prestreté Stoly.

„Kto By Sa Nenapráskal, Keď Môže,“ Jedli. „Máme Sa Dobre!“

„Aj Mňa Už Omína Zadok,“ Povedal Pán Onoho.

„Vydrž Ešte Chvíľku,“ Poprosil Ho Veselooký Kentaur. Odšklbol Poriadny Kus Ipy A S Rozkošou Ju Natieral Lepidlom.

Boh Sa Postavil Za Trón A Pošepol Pánovi Onoho: „Prečo Si Smutný?“

„Nie Som Smutný,“ Odvrkol Pán Onoho.

„Ale Si Smutný. Potrebuješ Si Vypiť, Aby Si Bol Veselý,“ Povedal Boh A Vrazil Mu Do Úst Lievik. Lial Víno.

„Nepotrebujem Si Vypiť,“ Glgotal Pán Onoho.

„Ale Potrebuješ, Lebo Si Smutný.“

 

A smetiari ho úplne obstali. Dýchali naňho cibuľu a mali hrozivé oči. A hrozivé žltkasté sliny.

„Môžem si s vami robiť, čo len chcem,“ pripomenul im Boh. „Taký je život. Je len moja dobrá vôľa, že tu neskáčete ako stádo masných hríbov.“ A dobrá vôľa ho prešla. Vrátila sa mu až o niekoľko hodín.

Zahľadel sa mastných, zotrvačnosťou hopsajúcich smetiarov a dobromyseľne hodil do pľacu vetu, ktorá sa mu zdala byť najdôležitejšou zo všetkých viet, ktoré kedy dobromyseľne hodil do pľacu.

Znela: „Ale na tom predsa vôbec nezáleží.“

A ukončil oslavu.

bilancna sivilaj
 

 

II.XLI. kapitolka, v ktorej sa dozviete, aký zvuk vychádzal z Noeho hlavy

 

Generálny tajomník sa rozkročil na nádvorí a vyhlásil, že revolúcia napreduje míľovými krokmi. Pre väčšinu obyvateľov to bola potešiteľná správa. Najmä, že nevedeli, o čo ide, a ešte najmäjšie, že im to nikto nevysvetľoval.

Bršlík od rána čumel na lístok

bilancna 15 septembra
aby nemusel čumieť na Noeho. Noeho prerobená hlava už nemala sny a neznesiteľne poskakovala ako veľká prázdna lopta s primaľovaným nosom.

Bršlík k nej priložil ucho. Začul škripot

 

Tak teda škripot, pomyslel si.

„Človek nedokáže povedať: toto je najlepšie. Môže iba povedať, toto je horšie a toto je lepšie. Je to sprostá vlastnosť,“ povedal Bednárik nazerajúc cez dvere na Noeho. „Ale toto je najhoršie.“

Doboš len čosi zahundral. Pred slabou hodinkou prehral stávku. Jednu z tých hlúpych stávok, s jediným absurdným pravidlom, postrádajúcim čo i len štipku ľudskosti; a to, že niekto musí prehrať. Doboš musel teraz variť hovädziu polievku pre celú skupinku ľudí bývajúcich na poschodí.

Slávik zvaný Pěnkava povedal: „Už je tá polievka hotová?“

„Tvoja tlstá riť je hotová,“ odvrkol Doboš. Ale už skoro bola.

„Nie je to to najhoršie,“ povedal Gozoó zadumane. „Rovnako dobre ho mohli prerobiť na kolieskové korčule.“

„Chyťte mu ktosi tú hlavu,“ povedal Bednárik. „Má ju otlčenú ako prázdny orech.“

„No a?“ povedal Slávik zvaný Pěnkava. „Nie je to moja prázdna hlava.“

„Škríííííp,“ smial sa Petrek. Tešil sa, že nemusí variť. A ani, že sa nemusí smiať. Pripadalo mu, že prázdne veci, ak sú dobré, tak sú čertovsky dobré. 

...
Poznámka autora: zoznam preskočených kapitoliek:
II.XLII. kapitolka, v ktorej sa dozviete, prečo je horizont modrý
II.XLIII. kapitolka, v ktorej sa dozviete, ako môžu krtkovia prispieť k rozvoju umenia



II.XLIV. kapitolka, v ktorej sa dozviete, ako Boh odpovedal na najdôležitejšiu otázku ľudstva

 

„Prečo je ten život prevažne na milú piču?“ Znela tá otázka.

„7. 5. 2. 9.“ vtipne odpovedal Boh. „Cez vodu ma preveď.“

„Čo bude s nami?“ opýtal sa Bršlík. Šepkal. Všetky konce strechy potichučky kraulovali vzduchom. „A s Noem?“ Už zas naňho myslel.

„Neviem,“ vtipne priznal Boh. Vzápätí Bršlíka ubezpečil: „Ale viem o vás všetko. Absolútne všetko.“

A otvoril pri skamenenom otcovi poklop a dal Bršlíkovi na cestu pár dukátov a pochmotúľaný papier. „To je návod. Pre všetkých. Ako na to.“ A sprisahanecky žmurkol na Bršlíka.

Starec skĺzol zo strechy a štipľavo poznamenal: „Čo ty už len môžeš dávať za rady?“

A Boh tresol poklopom, až Bršlík capol na Zem ako mača. „To by si kukal, čo všetko ešte viem poradiť!“


A Bršlík sa ako-tak pozviechal a rozbalil papier. Svetielkovalo na ňom 

Z takýchto rád máme riťpaľovu, pomyslel si Bršlík. Čo aj bola pravda.

...
Poznámka autora: zoznam preskočených kapitoliek:
II.XLV. kapitolka, v ktorej sa dozviete, ako ľahko možno prísť k celému majetku

II.XLVI. kapitolka, v ktorej sa dozviete, akú mal Bršlík teplotu
II.XLVII. kapitolka, v ktorej sa dozviete, čím nás osierajú
II.XLVIII. kapitolka, v ktorej sa dozviete ešte čosi o Biblii a hovädzej polievke
II.XLIX. kapitolka, v ktorej sa dozviete, čo sa v nebi končí a čo sa v nebi začína
II.L. kapitolka, v ktorej sa dozviete, čo je to za povzbudivý pocit, cítiť sa ako tajtrlík

 

II.LI. kapitolka, v ktorej sa dozviete o základnom morálnom postuláte novovekých dejín

 

Bednárik práve nesúhlasne komentoval jednu stať z traktátu ‚O vodopádoch Všehomíra‘
bilancna postulat 

„Niečo som napísal a hneď si myslíte, že chcem revolúciu. Veď o nič nejde,“ uzavrel mimozemšťan a spokojný so sebou si zapálil.

Bednárik nepopustil; ako vždy, keď mal poriadne vyťaté. „Nič si nepochopil!“ Rozhodil traktát po izbe.

„Ale to je predsa normálne,“ povedal mimozemšťan.

Bednárik sa uspokojil. Obklopil sa žabami s ešte väčšími ceciskami.

„To už nie sú cecky,“ povzdychol si Slávik zvaný Pěnkava a dobromyseľne pohladil Petrekovu bradu. „To je sen.“

 

A Boh, s hlavou ešte stále na dlážke, chrchotal ako upachtená prasnica. Manon ho nadvihla a rozkázala: „Poď!“ Bohovi sa zdalo, že sa každú chvíľu skláti a zostane naveky vystretý ako zhašišovaná sračka.

Vošli do akejsi izby. Bolo mu zle z toľkých krokov. Privrel oči. Na viečkach sa mu vykreslila vyzliekajúca sa Manon. Boh cítil, ako sa ho kdekade dotýka. Nikdy predtým nič také slastné nepoznal. Cez mihalnice poškuľoval na nahú krásnu ženu, ktorá sa po ňom rozvaľovala a bozkávala ho.

„Máš na vtákovi čiernu bodku,“ náruživo zasipela Manon.

A Boh o tom dobre vedel, ale nevidel na tom nič erotické. Boh sa tej noci miloval prvýkrát vo svojom živote. Predtým ani nevedel, že je niečo také možné. Nevedel si ani predstaviť niečo také úžasné a zároveň také nudné. Už po pár minútach pochopil, že sám si to vie urobiť stokrát lepšie.

A Boh sa zobudil prvý. Nosom sa prehŕňal v jej dlhých štíhlych vlasoch. Keď otvorila oči, odkryl ju a pohládzal jej pružné telo. Zachádzal sa od rozkoše. Boh sa zamiloval a bol šťastný.

Manon mu hodila do lona šaty a jemne ho vystrčila von. Boh počúval šťukot zatvárajúcej sa zámky. Zaklopal a ešte raz zaklopal a zabúchal a kopol do dverí. Svet sa mu zrazu zdal sivý a plný bezfarebných fľakov. Nemohol sa mu ubrániť. Internát ho oblial svojou farbou a nemal ho ani kto utrieť. Ľutoval sa.

A celé doobedie hľadal izbu, kde včera húlil hašiš. Potreboval ho, aby mu bolo krajšie. Ale vyznať sa v tej džungli dverí, bolo nad Jeho sily. Hoci bol Boh.

...
Poznámka autora: zoznam preskočených kapitoliek:
II.LI. kapitolka, v ktorej sa dozviete o základnom morálnom postuláte novovekých dejín (z tejto kapitolky je zverejnený len začiatok)
II.LII. kapitolka, v ktorej sa dozviete, čo za svinský deň sa začal

II.LIII. kapitolka, v ktorej sa dozviete, čo je životnou záľubou revolucionárov
II.LIV. kapitolka, v ktorej sa dozviete, čo dôležité som si teraz uvedomil

 

II.LV. kapitolka, v ktorej sa dozviete o básnickom čreve absolventa Rosu

 

Absolvent Rosa a ostatní vojaci sa ubytovali v ktoromsi suteréne. Vyčkávali na náhradné rozdelenie a pili a jedli a smiali sa a z času na čas zvonku prišiel niekto s dobrou správou, že na tom, čo robia, nemajú nič meniť, a tak pili a jedli a smiali sa. Ale veci vonku sa dali do pohybu a rýchlo speli ku koncu. Národy, pod taktovkou amerického národa, sa pustili do seba.

Absolvent Rosa si pohladil bruško prekypujúce šťastím. Prevrátil tanier so zvyškami hovädzej polievky a vložil ho do stroja na písanie básní.

Napísal báseň vystihujúcu principiálnosť vymierajúceho humanizmu a univerzalitu frigidného univerza

bilancna dva body
A
bsolvent Rosa bol veľmi spokojný so svojou básňou, pretože takú dobrú báseň by nenapísal ani Bednárik, ani Doboš, ani Gozoó, ani Slávik zvaný Pěnkava, ani Apollinaire, ani Bukowski. Petreka nerátal. Ten písal v zvieracej reči. Na všetkých si veľmi spomínal.

„Určite už na nás všetci zabudli,“ tešil sa veliteľ. Ani sa nesnažil predstierať záujem o zabíjanie v mene univerzálnych princípov humanizmu. Keby to bolo bez bolesti, tak prosím, pomyslel si veliteľ, alebo radšej ani to nie.

Veliteľ nabil pištoľ a namieril bajočko vľavo od seba, na svojho odvekého úhlavného nepriateľa. „Zabi smrť,“ povedal.

 

Absolventa Rosu, aspoň tak sa zdalo, zachvátilo písanie básní na druhú stranu tanierov. S románom už bol nadobro koniec. Keby ho písal, práve by sa zapodieval bodom naplnenia na sklonku báječnej kariéry planéty Zem.

Vždy poobede taniere poumýval.

 

 

II.LVI. kapitolka, v ktorej sa dozviete voľačo o bode naplnenia na sklonku báječnej kariéry planéty Zem

 

A Bršlík bol bez nálady a naviac paromsky zamilovaný do Nymfy. Na nádvorí pred internátom vytesal gigantickú Noeho sochu. Na pamiatku.

Už nemám voči tebe podlžnosti, pomyslel si, keď posledný raz udrel kladivom. Narobil sa na tej soche ako dva voly. Mal pocit absolútnej úplnosti. Akoby nebolo potrebné k jeho životu nič viac pridávať. Ani nepridával. Stačilo.

Mimozemšťan mu strčil pod nos fľašu. Zas čosi smolil v tom svojom filozofickom traktáte.

bilancna bod naplnenia
„Úžasné,“ pochválil ho Bršlík. „Ide ti to čím ďalej lepšie.“ A poriadne si uhol. Potom sa úzkym okienkom pretiahol na strechu internátu. Ocitol sa na obrovskej vyasfaltovanej ploche, kraja jej nedohliadol. Ľahol si na teplý prehriaty asfalt. Nehýbal sa.

Snívalo sa mu so stovkami somnambulistiek. Keď precitol, jedna z nich ho preskakovala ako našponovanú gumu. Sem a tam. Vypliešťala malé ploché očká, akoby jej niekto na ne pripleskol dve drobučké rybky. Bolo to také nezvyčajné, že si musel pretrieť viečka. Zacítil šupiny.

Somnambulistka sa oprela o anténny systém. Jej ryby mali zrazu nežný, prekvapujúco nežný výraz. Bršlík pohládzal jej telo a šepkal: „Mám pre teba tučnučký chrumkavučký háčičôčik.“

A somnambulistkine ryby sprítomneli.

„Ale čo?“ povedala. „Nevyzeráš.“

Objal ju okolo pása. Somnambulistka sa vzrušujúco zachvela zo sna. Opľula ho. Bršlík zrozpačitel. Siahla mu do vlasov a pritiahla si ho na brucho.

„Teraz už každý pľuje,“ chlácholila ho. „Na nič iné nie je čas.“ Rozdrapil jej tričko. Siahol jej na prsia, maličké a tenučké, visiace ako dva slížiky, červíčky na návnadu. Somnambulistka ho odstrčila.

„Nechceš?“

„Chcem, ale pre mňa to nič neznamená,“ povedala a ryby jej potemneli. Jednu ruku natiahla pred seba a druhou ho ťahala až k okraju strechy. Urobila prvý krok do prázdna a Bršlík roztrasene cupkal za ňou.

„Keby mi niekto tvrdil, že je niečo také možné, tak mu poviem, že si to vymyslel,“ šepkal.

„Veď som si to aj vymyslela,“ povedala.

A predierali sa mrakmi, až kým hmatkajúc nenarazili na vlhký mramor. Milovali sa na Noeho vyholenej hlave.

„Baví ťa to?“

„Čo ti mám na to povedať?“ vzdychal Bršlík a spomínal si na všetky finty z Mladosti, aby ju rozhecoval.

„Pravdu,“ povedala a striasla ho zo seba. Sadli si. Bršlík už opäť miloval Nymfu a zároveň zhŕňal kvapôčky rosy zo somnambulistkiných slížov.

Pohladkala ho po líci. Oblaky sa roztrhali a Bršlík zazrel Mesiac. Mäkko sa odrážal od dna somnambulistkinho brucha

bilancna dno brucha
„Nechce sa ti ísť spať?“ opýtal sa Bršlík. Somnambulistka sa mu žiadostivo prisala na ústa. „Chce, ale keď ja sa strašne nudím, keď spím.“

Priadla ako mačka. Na háčiku.

...
Poznámka autora: zoznam preskočených kapitoliek:
II.LVII. kapitolka, v ktorej sa dozviete o škodlivosti fajčenia

II.LVIII. kapitolka, v ktorej sa dozviete, ktorá vlastnosť je pre revolucionára najdôležitejšia




Človek je strašné zviera,

lebo keď nechce, tak nezomrie.

                                         Petrek

 

 

Teraz

alebo

prečo som napísal túto knižku

 

 

Iba si tak sedím

a žerem hrušky.

Tukyno

 


...
Poznámka autora: zoznam preskočených kapitoliek:
III.I. kapitolka, v ktorej sa dozviete, čím sa môže stať prezident, keď sa mu máli byť prezidentom

III.II. kapitolka, v ktorej sa dozviete, ako to dopadlo s Bršlíkom
III.III. kapitolka, v ktorej sa dozviete, prečo vznikla táto knižka

 

 
III.IV. kapitolka, v ktorej sa dozviete o spustení toho skurveného amerického mlynčeka na mäsko

 

V ten večer sa strecha internátu ligotala v posledných lúčoch zapadajúceho slnka. Americký národ ju pri príležitosti spustenia mlynčeka pokryl farebnými sklíčkami. Aby to lepšie vyzeralo.

Na streche šantili somnambulisti. Hrali sa na chytačku. Pravidlá boli jednoduché. Ten, čo naháňal, behal po ružových sklíčkach, a naháňaní po modrých.

Somnambulistka s priliehavými očami stiahla Bršlíka za roh anténneho systému. Bršlík ju vybozkával. Somnambulistka odkiaľsi vypriadla hrniec s hovädzou polievkou:

„Až keď to všetko pojeme.“

Bršlík s vervou začrel lyžicou. Polievka mu vyšpľachovala cez spodnú peru ako miniatúrny príboj cez miniatúrne mólo. Polievky neubúdalo.

„Takto to budeme jesť do smrti,“ frfotal Bršlík.

A potom sa vedľa nich zdvihol mohutný hríb plný farebných sklíčok. Veľkolepé divadlo. Ako rozsekaná dúha rotujúca v odstredivke. Mlynček na mäsko sa rozbehol.

Bršlíka odhodilo na dvadsať metrov. Do priehlbiny medzi anténami. Vyrazilo mu dych. Mozog mu stlačilo do malej guľôčky.

Prebral sa až na to, ako sa plazí a vysušeným jazykom si pretiera popraskané pery. Rozodrané prsty mu kĺzali po úžasne spečenom úžasnom pestrofarebnom koberci. Ako úžasná božia krása v priamom prenose. Všetko sa roztavilo.

„Šiviláj šivi, masné hríby,“ chripel. Prečo práve tieto slová? Len tak mu napadli.

Kolenačky obchádzal nevysoké monolity. Somnambulistov zaliatych do farebnej taveniny. Niektorí mali zaliatu len polovicu tela, prednú alebo zadnú. Tí sa odlepovali a dymili. Boli zmätení.

A Bršlík podchvíľou do niekoho narazil, alebo niekto narazil doňho. Zachytil sa monolitu dvojčaťa a postavil sa. Ľavá časť monolitu bola ružová. Trčala z nej ruka poklepávajúca modrú časť.

 

„Máš! Máš! Máš!“

 

Konečne ju zbadal. Spoznal ju podľa dvoch plačúcich rybičiek prilepených na murovanom výčnelku. Zvyšok zošrotoval mlynček na mäsko. A Bršlík sa rozplakal tiež. A okolo chodila taká teta s košíčkom. A zastavila sa aj pri ňom. A hladkala ho po vláskoch a vyťahovala z košíčka horčík a pchala mu ho do úst a vravela mu, aby už neplakal, a aby viac otvoril ústa.

...
Poznámka autora: zoznam preskočenej kapitolky:
III.V. kapitolka, v ktorej sa dozviete, ako Noe so štyridsatorčatami prišli k vodovodu

 

III.VI. kapitolka, v ktorej sa dozviete, ako ľudstvo vyhladlo

Mlynček na mäsko pretavil okolie internátu na ako oceľ tvrdé sklovité hrčky a stratil sa. Z nebotyčnej sochy zostal len nevysoký katafalk. Z diaľky zázračne rýchlo prirastal les modrých hrušiek.

Nebolo čo pod zub. Internát zunel. Všetkým škvŕkalo v bruchu. Aj Bršlíkovi.

Internát sa dal na útek. Aj bonzák č. 13 sa pobral, kam ho očí povedú, ale ešte stále bonzoval.

Bršlík sa na schodoch pošmykol. Zalapal rukami, vytrhol vo vzduchu dve obrovské diery a padol ako pochmotúľané držky. Zlomil si obe nohy.

A potom sa mu zdalo, že ho akási opica, nie väčšia ako kokosový orech, natiera mastičkou, čo dá všetko do poriadku. A ktosi sa šmýkal na zábradlí a mrmlal, že ak sa má tá spúšť napraviť, bude treba mastičky za tri kýble a toľko mastičky niet v celom šírom svete.

Les modrých hrušiek sa rozprestieral len pár metrov od múrov. Na jeho okraji sa usalašili utečenci. Živili sa modrými hruškami a dúfali, že mlynček na mäsko sa nevráti.

 

 

III.VII. kapitolka, v ktorej sa dozviete, kto je tu banda vrahov

 

Skupinka ľudí žijúcich na poschodí sa tiež živila modrými hruškami a zároveň debatovala o Rosovej smrti.

„Ešte dobre, že máme tie skurvené armády,“ povedal Doboš.

„Hovno!“ vyhŕkol Bednárik a vypľul ohryzok naspäť do modrého lesa. Z jadierok vyhúkol chuchvalec modrých hrušiek. Nič nenasvedčovalo, že by Bednárik chcel ešte niečo doložiť. Všetci boli s jeho príspevkom nespokojní.

„No tak, dolož niečo,“ povedal Gozoó.

„Zabil ho svet,“ doložil Bednárik.

„Ak sme aj my svet, potom sme banda vrahov,“ zauvažoval Slávik zvaný Pěnkava.

„Ak sme, tak sme,“ pripustil Bednárik. „Ale my určite nie sme!“

„Toto sú tie takzvané vývinové diery,“ zapojil sa Doboš.

„Ja som ho nezabil,“ bránil sa Gozoó.

Doboš si všimol, že nikoho nezaujal. Nasral sa. „Vyjebané reči.“ Aj si odpľul. Bolo to chlapské.

„Ide o to, že sme tak trochu utýraní, a tak trochu bezmocní,“ povedal Gozoó.

„O čom to stále hovoríte?“ opýtal sa Petrek. Bolo mu úplne jedno, o čom to stále hovoria. „Chŕŕšŕžžg!“

„Čo teda sme?“ opýtal sa Slávik zvaný Pěnkava. Tiež mu bolo úplne jedno, čo sú. Vedel, že mu nikto do očí nepovie, že sú iba obyčajná banda vrahov, keďže to sám pred chvíľou povedal do očí všetkým.

„S vami je to ťažké!“ rozčúlil sa Bednárik. „Nedá sa s vami o ničom porozprávať. Všetci máme rovnaké myšlienky.“

„Tak sa teda porozprávajme o našich rovnakých myšlienkach,“ navrhol Gozoó.

„Rosu zabila smrť,“ skonštatoval Petrek. Z letargie ho na okamih vytrhla jedna modrá hruška. Zdala sa mu iná ako ostatné. Odkmasol ju a vzápätí ju pleštil o múr. Bola taká istá. „Šŕŕf! A my všetci sme len taká nedbajská banda necitných vrahov! Šŕŕfž!“

A všetci sa zarazene obzerali. To nikto neočakával.


 

III.VIII. kapitolka, v ktorej sa dozviete, či sa dá žiť, ak sa vie, čo bude potom

 

Blázni Sa Hrali So Sochou Otca. Na Sochy. Postavili Sa Do Radu A Skameneli. Potom, Takí Nehybní, Robili Kroky.

Otcovej Soche Sa Nedarilo. Blázni Hulákali A Postrkovali Ju. Nakoniec Predsa Len Urobila Krok. Padla A Rozbila Sa. Zopár Bláznov Sa Rozrumázgalo. Ostatní Si Našli Novú Hru. Triafali Sa Pomaľovanými Úlomkami Kameňa. Každý, Komu Pribudla Nová Hrča, Vykríkol:

„Šiviláj Šivi, Masné Hríby!“

A Boh Utiekol Z Neba.

 

A Túlal Sa Spustnutými Chodbami. Chcel Navštíviť Bršlíka, Ale Už Zabudol, Ktorým Vchodom Do Suterénu Sa Dostane Do Kaštieľa.

Kráčal Ošumelými Schodišťami A Koridormi. Odkopával Prázdne Piksle Od Hovädzej Polievky. Vševedúci Mozog Sa Zatiaľ Zbavoval Pamäte. Zrazu Ho Ťažila Tak Samozrejme, Ako Predtým Potreboval K Životu Lyžicu A Plný Tanier.

Kdesi Na Prízemí Našiel Zastrčenú Začadenú Krčmičku. Podišiel Ku Kachliam A Ohrieval Si Ruky. Premrznutými Prstami Rozhalil Tuniku. Zamastenú Bradu Si Zopäl Do Vrkoča. Postával A Nahlúplo Sa Usmieval.

A Boh Už Ničomu Nerozumel. Počúval. Každú Vetu Si Zopakoval. Pery Sa Potichučky Rozliepali A Spájali.

Akási Žena Si Ho Premerala Páchnucim Podpitým Pohľadom.

„Ty Ma Vidíš?“ Opýtala Sa.

A Boh Vytiahol Papier. Napísal.

bilancna ty vidis
Žena Skrčila Papier. Drobnú Guľku Hodila Do Kachieľ. Povedala: „Možno Neviem Čítať.“

„Možno Neviem Cikať!“ Rozrehlila Sa Krčma. Bola Nahluchlá.

Ženine Opité Kolená Sa Podlomili. Zadrapili Sa Mu Do Tuniky. Dlážka Zavzdychala.

A Boh Bol Šťastný, Že Sa Môže Porozprávať.

bilancna mozno neviem
„Idiot,“ Zasipela A Sadla Si K Ožratým Chlapom. Boh Cupkal Za Ňou. Držal sa Jej Ako Cecky. Chlapi Sa Zamračili. Boh Polámaným Čiernym Nechtom Vyryl Do Stola

bilancna idiot
Bradatý Chlap Vyletel Ako Lopta Z Hlbočiny. Šmaril Boha O Stenu. „Zmizni!“

A Boh Mu Napísal Na Čelo

bilancna zmizni
„Čo Si To Dovoľuješ, Ty Hajzel!“ Tresol Mu Bradáč Po Ruke. Atrament Z Pera Vyprskol Na Rozžeravené Kachle. Čierne Guľôčky Sa Roztancovali A Zmizli.

A Boh Sa Zbavil Pamäte. Vnútro Mu Znehybnelo. Opäť Si Pripadal Ako Obrovský Penis Opretý O Múr.

A Bradáč Udrel. Skamenenému Bohovi Sa Odlomil Konček Nosa.

„Kúrva!“ Povedal Slávik Zvaný Pěnkava A Utrel Si Zakrvavenú Ruku Do Manoninej Blúzky.

A Boh poprosil vševedúci mozog, či by sa nedalo na celú budúcnosť zabudnúť. Ten život je už aj takto celkom neznesiteľný.

A vševedúci mozog povedal, že to predsa nemôže byť žiadny problém. Bohovi sa hneď ľahšie dýchalo. Nabral si do úst za hrsť piva, klokotal, grgal a vyprskoval ho, kam ho len napadlo.

 

 

III.IX. kapitolka, v ktorej sa dozviete, ako to s tým človekom vlastne je

 

A bolo tak dve – tri hodinky pred polnocou svinského dňa a pri hruškách sa už pošuškávalo, že Slnko zajtra nevyjde. Vraj ho zošrotoval mlynček na mäsko. Všetci dúfali, že je to len taká sranda.

Vyhladnutý Bršlík sa plazil pred internát. Na prvom poschodí mu cestu preťal smútočný sprievod. Ťažko sa šinúci na improvizovaný kopec. Chvíľu na to, čo sa Bršlík od šepkajúceho davu dozvedel Rosovo meno, prišlo mu ľúto seba a tak trochu Rosu, ale najmä seba. Bolo to akési smutné.

Truhlu niesli vojaci. Dávali pozor, aby všetko robili jednotne. To už je taký zvyk.

Bršlík sa prikmotril ku skupinke ľudí žijúcich na poschodí. Petrek práve odvádzal Bednárika pre absolútnu veselosť. Bednárik trieskal vencom po okolitých hlavách. Smial sa. Petrek ryčal od šťastia, že pritiahli pozornosť. Vykrikoval:

„Človek nezomiera! Človek zdochýna! Chŕch!“

A Bršlík sa stále viac a viac díval do očí Gozaá, Doboša a Slávika zvaného Pěnkavu, až sa mu zdalo, že sa do seba zadívali.

„Aj ty si mohol zomrieť!“ skríkol Bršlík a ukázal na Gozaá.

„Aj ty si mohol zomrieť!“ skríkol Bršlík a ukázal na Doboša.

„Aj ty si mohol zomrieť!“ skríkol Bršlík a ukázal na Slávika zvaného Pěnkavu.

„A ty si myslíš, že si nemohol!“ osopil sa naňho Slávik zvaný Pěnkava a vopchal mu do úst modrú hrušku. „Čurák!“

Hrudy hliny trieskali o truhlu. Znelo to ... vlastne, znelo to, akoby zahrabávali jamu s truhlou. Ľudia prikladali kvetiny na veľkú kopu kvetín. Potkýnali sa a ponáhľali sa rýchlo preč od kvetovanej zasypanej smrti, aby chytili dobrý flek pri hruškách.

A Bršlík odkrivkal dole kopcom. Pred východom z internátu, kúsok od pomníka Tridafora Clemarka, stretol tých dvoch. Chcel sa do nich zadívať, ale nepodarilo sa mu to.

„Aj ty si mohol zomrieť!“ skríkol a ukázal na Bednárika.

„Aj ty si mohol zomrieť!“ skríkol a ukázal na Petreka.

Petrek sa hrdo nadul a zaryčal: „Smrť nezomiera! A čo Boh? Šprng!“

Bednárik sa smial a tresol Bršlíka vencom po hlave.

 

 

III.X. kapitolka, v ktorej sa dozviete, ako jednoducho možno ľudí vycvičiť

 

Bršlíkovi sa už od hladu tmilo pred očami. Na pestrofarebnej tuhej zemi zazrel zdrap štvorčekového papiera

bilancna inteligentne
Zjedol ho. Chutil ako počmáraný štvorčekový papier.

 

A pod modrými hruškami polihúvali miliardy ľudí. Už dlhé hodiny to bola pre nich jediná strava. Hrušky obsypané hruškami sľubovali zdĺhavé hody. Bolo ich veľa. Dosť pre všetkých. Na večné veky.

Bršlík zahryzol. Jazyk mu zdrevenel od trpkej nedozretej chuti. Boli také isté, ako keď sa cez ne predieral k Bohu.

Ľudia mľaskali. Už boli vycvičení ako opice.

„Zvykneš si,“ povedala Manon. „Všetky sú také.“

Tvár skrivenú hnusom vnoril do mora modrej žranice. Hrdlom pretískal jednu hruštičku za druhou. Už ich nerozhrýzal.

Manon sa mu hodila okolo krku. Bola sama. Najedená, ale sama. Aj Bršlík bol sám.

Kúsok od nich si sadol Bednárik s Petrekom. Kdesi našli fľašu vína. Bola to obrovská vzácnosť.

„Najmä, keď budeš na Rosu myslieť, bude ti ukrutánsky nahovno,“ utešoval Bednárik Petreka a lial do seba víno.

Petrekovi sa konečne podarilo vyrvať mu fľašu. Bol zronený. Zostala mu necelá tretina.

„A najmä na to mysli,“ doložil Bednárik. Pohľadom sa lúčil s miznúcim vínom. Takisto aj ostatní zo skupinky ľudí bývajúcich na poschodí. Práve dorazili.

Nad odhodenú fľašu pribehol čierny pes a vymočil sa. K psovi sa štvornožky priplichtilo malé dieťa. Pchalo mu jazyk do úst.

„To je divadlo,“ zasipel Gozoó. Zarazil sa a ukázal do davu. „Videl som Rosu.“

„Rosa zomrel,“ zavrčal Slávik zvaný Pěnkava. „Pred chvíľou mal pohreb.“

Gozoó chápavo prikývol. „Veď som ho videl. Mal veľký pupok a lenonky.“

„Rosa zomrel!“ rozčúlil sa Slávik zvaný Pěnkava a vyhodil Gozaá na modrú hrušku. „Moc zmutovala a o chvíľu zabije aj nás.“

„Veď práve,“ vyškieral sa Gozoó. „Veď sa čudujem, že som ho videl.“

„Konečne sa vyslobodil z tela smrti. Chŕžg!“ zasnil sa Petrek.

Gozoó sa rozhúpal na konári a ukázal na dieťa bozkávajúce psa. „To je divadlo. Kde sa ten Rosa toľko fláka? Rehotal by sa ako kôň.“

Pes odbehol od decka, pritúlil sa k Bednárikovi a čosi mu šepkal.

A Bednárik vyskočil, kopal psa do riti a jačal:

„Rosa, čo tu chceš?!?“

Čierny pes kňučal. Gozoó sa rehotal ako blázon. Petrek sa zhlboka nadýchol a takmer niečo povedal.

„Rosa, čo tu chceš?!?“

O chvíľu päť miliárd ľudí pod modrými hruškami vykrikovalo, jeden cez druhého.

 

„Rosa, čo tu chceš?!?“

 

Ako cvičené opice. Nová hra sa ľudstvu páčila.

Pes zvesil uši, ešte raz sa otrel Bednárikovi o nohavice a povedal:

bilancna uii
A
 milovali sa medzi nedozretými hruškami. Pršalo z neba. Zvláštne teplé kvapky bubnovali na ľudstve. Všade bolo cítiť pivo.

Bol to dážď, po akom Bršlík vždy túžil. Bol to dážď, ktorý sa začínal alebo končil nad jeho hlavou.

A zoskočil z Manon a preskakoval z tej strany sveta, kde pršalo, na druhú.

„Suchý, mokrý, suchý, mokrý ...“ smiala sa.

Dážď ustal. Kvapky sa so sykotom vyparovali z rozhorúčeného tela. Opäť ju priľahol. „Rýchlejšie, bachroško,“ šepkala Manon.

Bršlík vdychoval pach spoločného potu a semena a spokojne hrkotal.

 

 

III.XI. kapitolka, v ktorej sa dozviete, ako sa skupinka ľudí žijúcich na poschodí rozhodovala, čo ďalej

 

Nikto nevedel, čo má robiť, lebo nikto to nikdy nikomu nepovedal.

„Už nie je,“ povedal Doboš.

„Ešte je,“ skonštatoval Slávik zvaný Pěnkava. „Ale je mŕtvy.“

Aj Bednárik chcel niečo povedať. Povedal to, čo mu pred chvíľou navravel čierny pes:

„U í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í í

 


III.XII. kapitolka, v ktorej sa dozviete, čo ešte pripravil ten skurvený americký národ na záver svinského dňa

 

Manon prudko stisla Bršlíkovi rameno. Mlynček na mäsko sa vracal. Bršlík sa triasol, akoby sedel na roztancovanej latríne. Po tele mu vystúpili praskajúce farebné pupáky. Vytekala z nich smradľavá tekutina.

„Doteraz nám to nevychádzalo,“ povedali politici. „Teraz sa nám to určite podarí.“ Rozľahol sa vzrušený aplauz.

A mlynček na mäsko zaburácal. Ľudia pred internátom sa rozptýlili na atómy. Zostali len modré hrušky.

Modré hrušky boli odolné voči jadrovým výbuchom. Modré hrušky po jadrovom výbuchu ešte viac omodreli. Dozrievali.

 

 

III.XIII. kapitolka, v ktorej sa dozviete, ako Pán Onoho nakúpil

 

Silný prievan takmer potopil nebeský ostrov. Celé nebo sa kymácalo ako doštička v bubnovej práčke. Všetci zízali na tú novú, stále modrejšiu, guľu.

„Toľko ipy nemám, aby som ju oblepil,“ povedal Pán Onoho. Bol nešťastný.

„Zajasáme si?“ opýtal sa veselooký kentaur.

„Niečo k tomu zahrám,“ neochotne navrhol hudobník. Zložil pekný pochod. Kolosálne škripotal.

„Máme sa dobre!“ kričali Huntitarli.

A Pán Onoho povedal: „Z toho žiarenia by pošiel aj Boh.“

Potom trhal modré hrušky. Vyhadzoval ich do výšky a chytal do úst. Po hodinke mu spadla už len každá tretia. Pán Onoho mľaskal.

„Sú sladučké ako med.“

 

 

III.XIV. kapitolka, v ktorej sa dozviete, ako sa to skončilo

 

Keď mlynček vybuchol, bonzák č. 13 odkiaľsi vypriadol malú zákopovú lopatku. Budoval malý, jednomiestny, protiatómový kryt. Do zeme stačil začrieť len raz.

Bednárik si ľahol na brucho, pätami k epicentru. Rukami si zakryl uši. Bol o dvadsať metrov bližšie k mlynčeku ako Slávik zvaný Pěnkava. Preklínal nevďačný osud, pretože bol o dvadsať metrov bližšie k smrti.

V tomto prípade však na nejakom tom metri nezáležalo.

 

Doboš sa obratne vyhýbal friškým časticiam. Tie, čo mu prefičali na dosah rúk, zrážal dlaňami ako lopatou. Z omráčenia sa už neprebrali.

Bršlík, povzbudený jeho príkladom, urval hruške spálený konár. Hral bejzbal. Častice odpaľoval riadny kus za ihrisko.

A Doboš ustal. Triasol sa; opité mača. Častice chytal akože do zubov a trhal ich akože na franforce. Potom ho jedna nabrala na rohy.

Bršlík mu obdivne nadvihol hlavu. „Spravili sme hrdinský čin.“

„Kto to ocení? Ty to oceníš?“ povedal Doboš. „Ja už nemám čas.“

Telo sa mu skrútilo. Vecheť!

„Človek nezomiera. Človek zdochýna!“ kričal Petrek. A utekal.

Nezachránil sa nikto. Koniec.

Ľudstvo sa rozptýlilo na atómy pod tmavomodrými sladkými hruškami. Na večné veky.

Tak nám treba.

bilancna hruska
 




 

Veľké PCH!

 

 

Život, to je cieľ. Čím je cieľ vzdialenejší,

tým má väčší zmysel.

Ako každý nezmysel.

Ako kapor Mumo.

 

Kapor Mumo

 


 

  

O niekoľko dní vzniklo na ďalšej planéte typu Zem nové ľudstvo. Vzniklo inváziou spermií do vajíčok.

Toto je spermia.

bilancna spermia
Keď spermia vnikne do vajíčka

bilancna janjin
vzniká život. Obyčajne, skôr než dôjde k invázii, treba ešte niečo povedať.

Najčastejšie sa hovorí:

 

PCH!

 

 

 




 

A

Potom

za

plotom

 

 

Kresťanstvo, asi nielen z pasie,

podporuje teóriu, že mŕtvi sú živí.

Ako kapor Mumo.

 

Tibor Fedor Klemár

(úplne nepodobný dvojník Tridafora Clemarka)

 


...
Poznámka autora: zoznam preskočenej kapitolky:
V.I. kapitolka, v ktorej sa už nič nové nedozviete

 

A potom žili, a nepomreli.


bilancna cililing

Posledná úprava (Nedeľa, 01 August 2010 11:21)